Vo svete, v ktorom dennodenne pozeráme na dopady klimatickej krízy, nemôže maľba pôsobiť romanticky ani snovo

Dátum: 25.07.2022

Autor: Martin Brix

Pravdepodobne každý človek, ktorý sa v dospelosti venuje kreatívnej tvorbe, mal základy už v detstve. Dôkazom toho je aj Paulína Gajerová. Možno je to trochu klišé ale aj Paulína v mladosti rada kreslila a počas gymnázia chodila na „zušku“. Aj doma si veľmi často kreslila a práve maľba bola médiom, ktoré bolo stále s ňou a ktoré si Paulínu podmanilo. Preto túžila posunúť sa z detskej izby do maliarskeho ateliéru. Posunúť svoju maľbu na vyšší level. Paulína pochádza z právnickej rodiny no už na gymnázium cítila, že sa potrebuje realizovať kreatívnejšie. Našťastie dostala veľkú podporu od svojej rodiny a tak z prostredia právnického smeruje do prostredia umeleckého. „Kedy, keď nie teraz?“, povedala si čerstvo skončená maturantka a po gymnáziu sa rozhodla skúsiť príjmačky na VŠVU v odbore maľba. Tie sa podarili. A tak sa jej maľba mohla posunúť na vyšší level.

Vo svojej tvorbe zaujímavo uchopuje informačnú presýtenosť, do ktorej pretavuje princípy istého minimalizmu, ktorý je spoločenskou reakciou na presýtenosť najmä v oblasti lifestylu. Paulína tak redukuje informácie, vložené do obrazu a experimentuje s tým, koľko z nich divákovi stačí na porozumenie. Internetová kultúra predstavuje anestetikum na vnímanie súčasnej existencie. Už dlhšie sa Paulína zaujíma a fascinuje ju spôsob akým dnešný človek skrz tento priestor uniká od reality, ktorá sa zdá byť nudná alebo neznesiteľná. V intenzívnych a zveličených zobrazeniach samého seba a svojho okolia nachádzame uspokojenie a dôkaz svojej činnosti (nech už tá činnosť je čokoľvek). Médium internetu po nás vyžaduje performance a je len na nás do akej miery ju pravdivo vykreslíme obrazu našich reálnych životov. Informácie, ktoré na sociálnych platformách nachádzame môžeme miešať, spájať a vyšívať podľa svojej vlastnej potreby, tak aby sedeli naším požiadavkám. V svojej práci zobrazuje Paulína svoju každodennosť a obyčajnosť a vytvára jej novú tvár. Toto všetko najlepšie reflektuje cyklus Thank you sugar, you´re free to go.

Dnes by Paulína popísala svoj rukopis jednoducho. Rukopis s istou dávkou expresie. Maľby figuratívne, expresívne, možno temné (aj keď to „temné“ vidí skôr okolie), no skôr melancholické. So štipkou vtipu.

Paulína Gajerová je absolventkou bakalárskeho stupňa Vysokej školy výtvarných umení v Ateliéri 3EAM – tretieho expandovaného ateliéru maľby, v ktorom sa dôraz koncepcie vedenia ateliéru kladie na aktuálnosť tém, na súčasné tendencie v práci s maliarskym médiom – v jeho spracovaní, interpretovaní a prezentácii smerom k expandovaným polohám. Potenciál tejto aktuálnej maliarskej „špecifickosti“ je motivujúci nielen po stránke umeleckej, ale má priestor byť ponúkaný ako jedno z možných východísk v pedagogickej príprave študentov a študentiek na sebavedomý pohyb na „výtvarnom území“ po absolvovaní štúdia.

Paulína bola súčasťou niekoľkých kolektívnych výstav. Napríklad jednodňovej výstavy 2. a 3. ročníka bakalárskeho štúdia z Ateliéru maľby III. na VŠVU s názvom Hluk Vlastnej Hlavy (z roku 2021) spolu s vystavujúcimi autormi a autorkami Lilla Gombos, Daniela Illešová, Adam Priecel a Kamil Šlapák. Medzi najmladšími členmi Ateliéru maľby III. dominuje spontánna náklonnosť k figuratívnosti. Tá slúži, aspoň zatiaľ, ako artikulačný nástroj pre – akokoľvek by to bolo lákavé zjednodušiť konkrétnymi udalosťami – existenčne vyostrenú situovanosť. Pozorujeme protagonistov konfrontujúcich sa s prostredím, vymedzeným priestorom, predmetnosťou či štruktúrou. Pozorujeme protagonistov neuroticky sa derúcich zo seba, zavíjajúcich sa do seba, alebo v súboji s ne-vlastnými časťami seba. Vo väčšine prípadov tejto vážnosti obratom sekunduje groteskný podtón. A potom je tu situovanosť každého jedného študenta v poly maliarskych prístupov. Tá je prirodzene rozmanitá.

Prírodné scenérie na veľkoformátových fotografiách Jána Kekeliho a maľby Ivany Mojšovej a Paulíny Gajerovej, ktoré pracujú s ľudskou prítomnosťou, túžbami a pokorením ste mohli vidieť na výstave Trophy Case, ktorú v Galérii NBS pripravil kurátor Ľuboš Kotlár. Napriek tomu, že autorky a autor často zobrazujú figuratívne motívy priamo na ploche obrazu, ich diela nemajú čisto antropocentrický charakter. Ľudská prítomnosť v týchto kompozíciách nehrá rolu hýbateľa dejom, ale dostáva sa do pasívnej polohy, pričom práve prostredie, v ktorom sa nachádza, ho výrazne presahuje, formuje, či priamo pohlcuje. Napriek opakujúcim sa prírodným motívom diela nemajú striktne upokojujúci charakter, naopak, mnohokrát na diváka pôsobia rozrušujúcim dojmom ohrozenia, osamotenosti, či uzavretia. Ako napísala vo svojom statemente Paulína Gajerová: „Do krajiny sa nevraciame so zámerom čerpať jej krásy ale vraciame sa tam, lebo v nej vidíme temnosť, drsnosť a zúrivosť, ktorá odzrkadľuje dnešného človeka. Myslím si, že otvoriť tento komplikovaný dialóg s týmto žánrom je zaujímavý spôsob ako prepojiť postavenie umenia, identity a spoločenského postavenia. Možno sa predsa len skrýva v krajinomaľbe niečo,  čo nás ešte môže prekvapiť“.

Paulína bola súčasťou širšieho kolektívu pedagógov a ich študentiek a študentov VŠVU, ktorí spoločne vytvorili ocenenú intervenciu do verejného priestoru Neformálne monumenty. Idea intervencií vznikla v rámci medziodborového projektu Jantárová cesta. V paralele k prastarej obchodnej ceste spájajúcej severnú a južnú Európu projekt obnovuje spoluprácu na rôznych úrovniach: medzi pedagógmi a študentami architektúry, sochárstva, maliarstva či intermédií, medzi vysokou školou, mestskou samosprávou a miestnymi organizáciami, medzi odbornou a laickou verejnosťou. Výsledkom boli tri kolektívne diela pozdĺž Chorvátskeho ramena. Na jednej strane reagujú na dané situácie v parku v súvislosti s plánovanou električkovou traťou, kým na druhej strane formujú metódy, ktoré každému projektu dovoľujú pracovať s rovnakými pravidlami, avšak s potenciálom iného výsledku na inom mieste.

Nedávno sa skončila výstava tEAMbuilding alebo prvá výstava ateliéru 3EAM, ktorej súčasťou boli študentky a študenti Paulína Gajerová, Lilla Gombos, Daniela Illešová, Linda Olejárová, Anastasiia Onikiienko, Adam Priecel, Max Rumanský, Kamil Šlapák a Ján Šutvay, pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana. Teambuilding  je veľmi čudná aktivita snažiaca sa dať do kopy nesúrodé pracovné kolektívy, ktoré sa v mene abstraktných veličín ako „spoločný ťah na bránu“ alebo „ vytváranie efektívnych pracovných vzťahov“ snažia o zvýšenie výkonu, efektivity a produktivity práce na pracovisku. Možno podobne netypicky vyzerá snaha predstaviť práce študentov aktuálne študujúcich v treťom maliarskom ateliéri VŠVU, pod vedením Rasťa Sedlačíka a Mateja Fabiana. Je tu však jeden rozdiel. Kým teambuilding sa snaží negovať jednotlivca v prospech celku (pod hlavičkou spoločných aktivít), spoločná výstava sa snaží o prezentáciu individuálneho programu každého z poslucháčov ateliéru.

Aktuálnou Paulíninou témou je to ako sa národná identita formuje v internetovom priestore. Poslednou dobou ju začali fascinovať stránky, ktoré istým spôsobom zobrazujú alebo stereotypizujú a humorizujú slovanskú identitu, resp. lepšie povedané krajiny východnej Európy. Zrazu sa tak do svetiel reflektorov dostávajú ornamentálne koberce, alkoholizmus, gopnici, či „fakeové“ športové značky, teda veci, ktoré sú za normálnych okolností až na zaplakanie a ktoré odzrkadľujú napríklad aj nefunkčnosť štátu, sú brané ako vtipné, ba dokonca niečo čomu sa chcú ľudia podobať.

Jedna z posledných spoluprác je kolektívne dielo Paulíny a Adama Priecela. Obaja tento rok dokončili bakalárske štúdium na Katedre maliarstva, v Ateliéri 3EAM, zároveň je to ich prvá spolupráca na veľkoplošnej exteriérovej maľbe na špecifický povrch kontajnera. Spoločne vytvorili návrh vychádzajúci z ich predošlej tvorby a diel, ktoré ste mohli vidieť na tohtoročnom (2022) prieskume VŠVU či výstave tEAMbuilding v Station Contemporary Art Gallery v Bratislave. 

1 2 ... 4 ►