Vizuálne hry medzi precíznym dizajnom a popkultúrnym chaosom

Dátum: 10.03.2025

Autor: Martin Brix

Monika Juríková je dizajnérka, ktorej tvorba osciluje medzi grafickým dizajnom, experimentálnou typografiou a vizuálnym umením. Jej prístup je charakteristický prenikaním do hlbších vrstiev vizuálnej kultúry a dekódovaním súčasných trendov prostredníctvom irónie, nostalgie a formálneho experimentu. V jej práci sa snúbi hravosť s precíznou koncepčnou stratégiou, pričom balansuje na pomedzí minimalistického dizajnu a vizuálneho maximalizmu.

Už od detstva sa Monika zaujímala o umenie a kreatívne vyjadrenie. Od malička rada kreslila, no jej záujmy boli omnoho širšie – bavili ju aj spev, tanec, písanie a čítanie. Napriek tomu, že umenie ju prirodzene priťahovalo, jej cesta k nemu nebola priamočiara. „Zo základnej školy som chcela ísť na strednú umeleckú školu, na módne návrhárstvo, ale moji rodičia to zavrhli,“ spomína Monika. „Mali taký ten stereotyp, že keď mám dobré známky, bola by ma na umeleckej škole škoda.“ Namiesto toho Monika nastúpila na gymnázium v Piešťanoch, kde však nenachádzala naplnenie. „Celý čas ma to absolútne nebavilo. Rodičia ma ťahali do medicíny, jadrovej fyziky, dokonca do programovania, ale ja som sa stále vracala k niečomu kreatívnemu.“ Práve programovanie sa nakoniec ukázalo ako kompromis, ktorý jej pomohol dostať sa k grafickému dizajnu. „Presvedčila som ich, že aj grafický dizajn sa robí na počítači,“ hovorí s úsmevom.

Po gymnáziu sa rozhodla podať prihlášku na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (VŠVU) na odbor vizuálna komunikácia. „Hlásila som sa tam bez toho, aby som mala akékoľvek hlbšie poznatky o dizajne. Ale asi som mala taký mindset, že fake it till you make it,“ prízvukuje Monika. Napriek tomu, že jej chýbali vedomosti a prax v oblasti dizajnu, bola prijatá hneď na prvý pokus. Keď sa dnes pozerá na portfólio, ktoré vtedy odovzdala, považuje ho za „trápne a smiešne“. „Vytvorila som ručne šitú a lepenú knižku, ktorá mala ružový chlpatý obal. Bolo to veľmi gýčové, ale asi malo svoje čaro,“ spomína.

Príchod na VŠVU priniesol Monike nielen nové možnosti, ale aj veľké výzvy. „Na gymnáziu som bola od ostatných odlišná, pričom na výške som sa zrazu ocitla medzi ľuďmi, ktorí boli mne veľmi podobní a v podstate omnoho lepší. Uvedomila som si, že veľmi nemám skill, keďže som nemala predchádzajúce skúsenosti s grafickým dizajnom a prvých pár rokov som sa kvôli tomu cítila ako votrelec a malo to na moje psychické zdravie negatívny dopad.“ Monika sa dostala do Ateliéru Typo pod vedením doc. Mgr. art. Pavol Bálik. TypoLab je ateliér na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, zameraný na publikačný dizajn, experimentálnu typografiu, tvorbu písma a vývoj nových konceptuálnych postupov v organizovaní a formulovaní informácií v súčasnom spoločenskom a kultúrnom kontexte. “V Typolabe som sa prvýkrát začala cítiť komfortne so svojou tvorbou a je to ateliér, ktorý som si prvýkrát zvolila v treťom ročníku a bola som tam odvtedy po zvyšok bakalárskeho aj magisterského štúdia,” zdôrazňuje Monika. Počas prvých semestrov sa sústredila na rozvoj technických zručností a postupne si začala budovať vlastný vizuálny jazyk. „Zistila som, že ma najviac priťahuje experimentovanie s formou a obsahom. V ateliéri TypoLab, kde sa venujeme hlavne publikačnému dizajnu a typografii, som sa naučila vnímať text a písmo ako vizuálny prvok s estetickým a komunikačným potenciálom,“ dodáva.

Monika sa venuje širokému spektru vizuálnych disciplín, pričom jej tvorba osciluje medzi grafickým dizajnom a experimentom vo voľnom umení. Vo svojej graficko-dizajnérskej tvorbe sa venuje predovšetkým publikačnému dizajnu, ale aj vizuálnym identitám a dizajnu výstav, pričom vo viacerých projektoch spolupracuje s priateľom Petrom Pozníkom.

Jedným z jej významných projektov je redizajn akademického časopisu Architektúra & urbanizmus, na ktorom spolupracovala s Petrom Pozníkom. “Chceli sme dať v dizajne dôraz na akademický a seriózny charakter tejto periodickej publikácie, ktorá rešpektuje historický kontext časopisu, ale zároveň je obohatený o moderné vizuálne prvky. Dizajn je založený na motíve stredu ako symbolu sofistikovanosti, dokonalosti a symetrie a motíve štyroch rožných bodov, ktoré sú dynamické a časom postupne premenlivé.“

Ďalším z jej projektov je dizajn albumu Aimés hudobníka Pištu Kráľoviča (FVLCRVM). Pišta Kráľovič oslovil Moniku na základe jej ilustrácií, ktoré ho zaujali. Pôvodne si dizajny robil vždy sám, ale v tomto prípade sa rozhodli spolupracovať a vytvoriť niečo špecifické pre jeho personu. Monika pri tvorbe čerpala inšpiráciu z kórejskej popkultúry, keďže sama zbiera K-pop albumy, ktoré majú odlišnú formu od západných cédečiek – bývajú to krabičky plné prekvapení, obsahujúce fotoknihy, náhodne vložené fotokartičky, plagáty a ďalšie bonusové materiály. Tento princíp sa snažili implementovať aj do dizajnu albumu princípom ironizácie. Grafika albumu je vizuálne maximalistická, využíva holografické povrchy, sýte farby, množstvo detailov a kontrastov, čo zodpovedá Pištovmu hudobnému štýlu – tanečnej a elektronickej hudbe plnej vrstiev a dynamiky. Vizuálny jazyk albumu sa pohybuje na hranici gýču a hyperestetiky, čo je pre Moniku typické aj v iných projektoch. V rámci dizajnu vytvorila ilustrácie, ktoré sú jej vlastným rukopisom – sú hravé, detailné a majú silnú vizuálnu energiu. Celý projekt trval niekoľko mesiacov, keďže každá ilustrácia obsahovala množstvo drobných detailov a textúr. Výsledkom tejto spolupráce je extravagantný vizuálny koncept, ktorý posunul prezentáciu FVLCRVM na novú úroveň. Monika túto skúsenosť hodnotí veľmi pozitívne, keďže jej umožnila experimentovať s grafickými prvkami v kontexte hudobného priemyslu. Zároveň sa jej podarilo preniesť osobný výtvarný rukopis do klientskeho projektu, čo je v grafickom dizajne výnimočná príležitosť.

Ďalším významným projektom je fotokniha Stále to vidím nádejne, ktorú vytvorila pre Ivana Korčoka. „Je to vizuálna reportáž zo zákulisia jeho kampane a ciest po Slovensku. Okrem samotného dizajnu som mala na starosti aj obrazový editoriál, prechádzala som viac než 5000 fotiek, aby som vybrala tie najvýstižnejšie.“ Minimalistický dizajn knihy podporuje jej dokumentárny charakter, pričom výťažok z predaja putuje na podporu divadla Dúhadlo, kde hrajú herci s Downovým syndrómom.

Monika sa tiež venuje autorským ilustráciám, ktoré opisuje ako formu terapie. „Sú to ilustrácie, ktoré tvorím vo voľnom čase ako spôsob terapie, ktorou si liečim svoje vnútorné dieťa a traumy z detstva. Vyslovene nemám konkrétnu inšpiráciu, skôr podvedome v motívoch riešim témy, ktoré môžu byť zaujímavé a relevantné najmä pre ľudí z mojej generácie, takže určite tam je nejaká štipka nostalgie na spomienky a médiá z môjho detstva. V podstate sú však moje ilustrácie istým spôsobom mojim autoportrétom.“

Svoju záverečný projekt na bakalárskom stupni venovala téme typografických tetovaní. Bakalárska práca a inštalácia TATTOO-TYPE sa zaoberá búraním bariér medzi typografiou v grafickom dizajne a typografiou v tetovaniach a hľadaním momentu, v ktorom sa typografia v tetovaní stáva samotným ornamentom na tele a prestáva byť nositeľom slovného významu. Projekt ironizuje potrebu vnášať zbytočný význam a čitateľnosť do tetovania a mystifikovať grafický dizajn zbytočnými trópmi.

Výsledkom skúmania je písmo Cyber Fairy, ktorého charakter vychádza z estetiky „cybersigilism“, ktorá v je v súčasnosti súčasnosti populárna najmä u generácie Z, a často kráča ruka v ruke s estetikou trendu „Y2K“. Cyber Fairy má 4 rezy: Base, Ascend, Arise a Sigil, pričom sa postupne v istom momente stáva nečitateľné, a namiesto informačnej funkcie zastáva už len funkciu estetickú s účelom nemať žiadny účel, respektíve existovať len pre potešenie. V posledných 3 rezoch písmo za pomoci Open Type vytvára symetrické „strieškovité“ kompozície, ktoré sú pre cybersigilism často príznačné. Projekt sa v istom zmysle vysmieva z tatérov hrajúcich sa na typografov, ktorí často nepresnosťou pri tetovaní „znehodnotia“ charakter písma, ktorý je ďalej znehodnocovaný aj časom a starnutím kože. Preto zvolená estetika umožňuje ospravedlnenie nepresností svojim naivným a éterickým vzhľadom.

Ironizácia problematiky je dovedená ešte do väčších extrémov spôsobom prezentácie výsledného písma. Inštalácia simuluje zvlečené kože z alternatívnej reality, v ktorej ľudia pravidelne zvliekajú svoju telesnú schránku. Kože sú zvliekané aj spolu s tetovaniami, čím poukazujem na svoju pretrvávajúcu nechuť k typo-tetovaniam. Tento efekt je dosiahnutý za pomoci oblečenia, pripomínajúceho pokožku, pokrytého vzniknutým písmom Cyber Fairy. Prázdne telá bez vnútorných orgánov ľahostajne visia vo vzduchu a samotné sa tak napokon stávajú akýmsi visiacim ornamentom. Inštaláciu dopĺňa video-dokumentácia simulujúca situáciu zvliekania a znovaopakované tetovanie novej a novšej kože. Inovatívnosť projektu spočíva vo vystupňovanej ironizácii témy, ktorá je zakončená reálnym vytetovaním nezmyselného nápisu nezmyselným písmom mnou samotnou na svoje vlastné telo. A ak sa pýtate „Čo?“ a „Prečo?“ – „Neviem!“ a „Prečo nie?!“ TATTOO-TYPE dáva jasný odkaz výsmechu zbytočným mystifikáciám a vnucovaniu významov a dôvodov tam, kde ich netreba. Je toto v konečnom dôsledku ešte stále o tetovaniach?

V súčasnosti sa venuje diplomovej práci na tému parasociálnych vzťahov, kde skúma vzťahy medzi digitálnymi osobnosťami a ich publikom. „Fascinuje ma, ako si ľudia vytvárajú jednostranné vzťahy s influencermi či fiktívnymi postavami. V tomto projekte kombinujem výskum s vizuálnou interpretáciou týchto fenoménov.“ Skúma v nej, ako si ľudia vytvárajú jednostranné vzťahy s fiktívnymi alebo reálnymi mediálnymi osobnosťami a aký má tento fenomén dopad na súčasnú digitálnu kultúru. Súčasťou jej práce je aj sociálny experiment a vytvorenie vlastného alter ega so samostatným instagramovým účtom @superficial___monika.

Jej tvorba sa tak vyznačuje silnou vizuálnou stratégiou, ktorá prepája experimentálnu typografiu, grafický dizajn a popkultúrne referencie. „Rada kombinujem minimalizmus s maximalistickými prvkami. Mám rada čisté línie, ale zároveň sa nebojím vizuálneho chaosu. Vždy hľadám rovnováhu medzi týmito dvoma svetmi.“

Okrem diplomovky spolupripravuje projekt TYPOSPOT. Ide o alternatívny pop-up výstavný priestor, ktorý dáva priestor začínajúcim a mladým grafickým dizajnérom a typografom so zameraním na (najmä) na súčasnú typografiu. Zámerom je poskytnúť im kreatívny a slobodný priestor na sebarealizáciu, ktorú je v začiatkoch, obzvlášť v súčasnej situácii v spoločnosti a kultúre, často zložité dostať. Projekt chce zároveň poukázať na mestotvorný potenciál typografie či už pozitívny (identita mesta a verejných priestorov), ale aj negatívny (vizuálny smog, nekvalitné typo, agresívne formy vizuality).

Cieľom je upozorniť na disciplínu grafického dizajnu a typografie samotnej. Typografia je bežná súčasť našich každodenných životov, no často býva širokou verejnosťou prehliadaná a nedoceňovaná. TYPOSPOT ukazuje, že aj typografia vie vyvolať rôzne typy emócií a vizuálnych impulzov. Tematicky budú jednotlivé inštalácie reagovať na aktuálne témy a fenomény spojené so životom a problémami mladých ľudí (aktivizmus, inakosť, individualizmus, pretlak informácii a dezinformácií, extremizmus, klimatická zmena).

TYPOSPOT bude dočasný display vo verejnom priestore, kde sa budú na báze 6 týždňovej frekvecie realizovať individuálne aj spoločné výstavy (do konca roku 2025). Po dohode so Starým Mestom to budú 3 slepé okná na bočnej fasáde Zichyho paláca smerom na Prepoštskú ulicu. Ide o frekventovanú lokalitu, kde sa pohybuje veľa lokálnych ľudí, Bratislavčanov aj turistov. Výstavy vždy predstavia dizajnéra jeho autorskou inštaláciou (3 plagáty s jeho projektom). Navyše bude každá inštalácia obohatená o sprievodné podujatia (napr. vernisáž, komentovaná prehliadka, dj-ing, performance, a pod.). Na konci ročníka vznikne katalóg s rozhovormi autorov vystavujúcich v danom roku. TYPOSPOT bude mať vlastnú vizuálnu identitu, ktorá bude rámcovať vystavené projekty. Tým, že projekt bude zasadený priamo do verejného priestoru zvyšujú jeho vizibilitu aj dosah na diváka. Monika verí, že projekt prispeje k posilneniu budovania identity mesta, vizuálnej emancipácii, tak ako to poznáme z iných súčasných metropol vo svete a zároveň k lepšiemu pochopeniu zákutí typografie aj Starého Mesta.

TYPOSPOT je inšpirovaný konceptom viedenského projektu Typopassage a bratislavskej Typogaráže. Aj keď sa ciele a spôsoby prezentácie v týchto typo-projektoch líšia, všetky z nich spája jedno: láska pre typografiu. TYPOSPOT je organizovaný kolektívom grafických dizajnérov Moniky Juríkovej, Petra Pozníka a Tomáša Paulena (študenstvo a absolventsvo VŠVU) v spolupráci so Staromestskými kultúrnymi centrami.

Monika pokračuje aj v spolupráci na dizajne časopisu Architektúra & urbanizmus, so sofistikovaným, ale zároveň moderným vizuálnym jazykom tejto periodickej akademicky recenzovanej publikácie. Monika sa zároveň venuje svojim autorským ilustráciám, ktoré vníma ako formu vizuálnej terapie. Hoci ich momentálne nekomercializuje, nevylučuje, že by sa v budúcnosti mohla venovať ich širšej prezentácii.

Jej tvorba tak naďalej osciluje medzi akademickou disciplínou dizajnu, experimentálnou grafikou a osobnými umeleckými projektmi, pričom reflektuje súčasnú vizuálnu kultúru a jej digitálne tendencie.

Monika Juríková je slovenská grafická dizajnérka a ilustrátorka s pozadím štúdia vizuálnej komunikácie na Výtvarnej škole výtvarných umení v Bratislave. Zameriava sa na tvorbu zábavných a kreatívnych dizajnov, ktoré presahujú hranice zaužívaného mainstreamového dizajnu so sviežim a odvážnym estetickým prístupom. Jej vášňou je dizajn publikácií, typografia, plagáty, ilustrácia a animácia, v ktorých predstavuje svoju umeleckú víziu a zameriava sa na vytváranie vizuálne pútavých a zaujímavých diel, ktoré zanechávajú trvalý dojem na divákovi. Poháňaná túžbou vyzývať konvencie, Monika do svojej práce vnáša dynamickú energiu, ktorá pritahuje pozornosť a presahuje hranice hlavného prúdu dizajnu. Dizajny kombinujú dôkladnosť v detailoch s hravým dotykom, pričom sú často zacielené na Gen Z.

1 2 ... 5 ►