Veci, ktorými sa obklopujeme môžu mať pre nás individuálnu hodnotu, preto nestačí aby spĺňali len súčasné estetické či funkčné nároky

Dátum: 31.01.2022

Autor: Martin Brix

Dobrý základ mala hlavne z umeleckých krúžkov. Už v detstve rada kreslila, stále niečo tvorila, vyrábala. Aj napriek tomu, spolužiakom to išlo lepšie. Preto boli začiatky neľahké. Ale dizajn nie je len o tom aby veci pekne vyzerali a to si uvedomila už pomerne skoro. A preto ju neodradila cesta za dizajnom, ktorý sa napokon rozhodla študovať. Našťastie mala veľmi dobrého školiteľa prof. Ing. Tibora Uhrína, ArtD., ktorý ju bez dvoch semestrov učil deväť rokov, teda šesť rokov na dizajne a neskôr na doktorandskom štúdiu. A aj vďaka nemu je tým, čím je teraz. Jana prišla zo strednej školy z gymnázia a vedela akurát tak dobre kresliť. Kreatívna myseľ jej určite nechýbala, ale v podstate až pod jeho rukami sa stala dizajnérkou.

Jana Potiron, dizajnérka so slovenským pôvodom pôsobiaca v Českej republike. V roku 2014 zakončila na Fakulte umenia vo svojich rodných Košiciach doktorandské štúdium so zameraním na psychológiu v dizajne, emocionálny dizajn a jeho presahy do umenia. Od tohto istého roku tiež tvorí pod vlastnou značkou Grungdesign, kde sa zameriavala na autorské nábytkové prvky a ďalšiu tvorbu podľa konceptov projektov. Tú neskôr zanechala aby dala priestor vlastnému menu. Počas štúdia absolvovala aj dva študijne pobyty v zahraničí, v Maďarsku na Budapest Tech Polytechnical Institution a v Portugalsku na Instituto Politecnico de Castelo Branco. V roku 2010 sa stala víťazkou medzinárodnej súťaže Talent designu v kategórii produktový dizajn so svojim návrhom „Skriňa so zásuvkami“. V tej dobe to bolo už druhé ocenenie (prvé bolo Grand Prix MOBITEX 2010). Od roku 2016 je vedúca najmladšieho ateliéru – Design nábytku a interiéru – na Fakulte dizajnu a umenia Ladislava Sutnara v Plzni.

Jej súčasné objekty v interiéri sa vyznačujú minimalizmom a materiálovým experimentom. Venuje sa autorským kolekciám nábytku a asociatívne nachádza skryté emócie v tvarovo strohých formách. Nemalú časť jej portfólia zaberajú site-specific inštalácie vo verejnom priestore a floristické koncepty.

Jana Potiron sa pri vnímaní designu orientuje podľa subjektívnych činiteľov, ako sú predchádzajúca skúsenosť s daným objektom, povahové vlastnosti človeka, emočný stav, estetická úroveň a individuálna interpretácia. Súčasne si uvedomuje, že užívateľský (mentálny) model používania interiéru sa často líši od koncepcie navrhnutej dizajnérom či dizajnérkou. Predmety v interiéri sa potom používajú inak, než by zodpovedalo pôvodnému zámeru. Príkladom môže byť stolička, ktorá miesto na sedenie slúži na odkladanie noseného oblečenia. Väčšina podobných ľudských rozhodnutí sa podľa Jany deje na podvedomej úrovni. Úlohou dobrého tvorcu je teda podľa nej zaoberať sa psychológiou predmetov, pretože priestory, ktoré sú pre autorov a autorky návrhov interiérov sebarealizácií, sú v konečnom dôsledku miestom, kde ľudia musia žiť. Jana teda tvrdí, že prístup interiérových dizajnérov a dizajnérok k architektúre by – okrem ohľadu na stavbu samotnú – mal uprednostňovať proces používania interiéru, a to aj po dokončení zákazky.

Poďme teda ku konkrétnym projektom. Zasadacia miestnosť a kancelária rektora Západočeskej univerzity v Plzni sú reprezentatívnymi miestami inštitúcie. Je to priestor pre každodenné stretávanie vedenia univerzity, delegácií a hostí. V roku 2016 dostala Jana Potiron za úlohu navrhnúť interiér týchto priestorov. Návrh odzrkadľuje moderný prístup univerzity k vzdelávaciemu procesu a úctu k umeniu a zručnosti. Ponúka priestor pre súkromie aj otvorenosť, ako strategické plánovanie tak aj kreatívne riešenia. Čistému a inšpiratívnemu prostrediu dominuje nadrozmerná plastika Karla Malicha z konca 80. rokov, z ktorej nenápadne vychádza tvar „okrúhleho“ stola. Tento prvok vytvára priestor k otvorenej komunikácii a poskytuje rôzne varianty sedenia. Plasticky pôsobiace úložné priestory po stranách nahrádzajú tradičné obrazové diela. Vizuálne čistá zasadacia miestnosť plynule prechádza do súkromného priestoru kancelárie rektora, ktorá je zároveň centrom osobnejších stretnutí s jeho hosťami. Miestnosť disponuje množstvom odkladacích priestorov – oceľových konštrukcií, ktoré pôsobia vzdušne a nevtieravo v kombinácii s dubovým masívom alebo vláknocementovými doskami. V celej realizácii Jana dbala na dôkladný výber materiálov, prvotriedne remeselné prevedenie, pohodlné sedenie a dostatok denného i umelého svetla. Kancelária sa svojim novým dizajnom stala hrdým srdcom univerzity, kde je radosť stretávať sa niekedy aj pri ťažkých rozhodnutiach.

Menšou mierkou je kolekcia predmetov z kávovej usadeniny. Do not Disturb my Coffee Zen. „Rituál pitia kávy je o životných príbehoch. Pre niekoho je individuálnym zážitkom, ale tiež môže byť zámienkou na stretnutie. Môže začať konverzáciu neznámych ľudí, ale je aj dôvodom na pauzu. Snáď s nijakým nápojom sa neviaže toľko kultúrnych zvykov a odlišných rituálov ako je to pri káve,“ približuje Jana svoj ďalší projekt. Práve preto sa rozhodla dať kávovej usadenine druhú šancu a vytvoriť niečo unikátne. Kávová usadenina, ktorá je lisovaná a sušená na vzduchu, je totižto súčasťou zenových záhradiek. Spolu s prímesou papiera a koreňmi rastlín tak tvoria unikátny zmyslový zážitok. Séria predmetov, ktoré sú užitočné počas konzumácie, môžu tiež zvýšiť koncentráciu, prebudiť kreativitu a hravosť. Zenové záhrady majú relaxačný účinok, podobne ako samotné pitie kávy. Coffee zen gardens prepájajú západnú a východnú kultúru. Prinášajú vizuálny, hmatový aj čuchový zážitok. Pracujú s kávou vo všetkých odtieňoch a stavoch – tekutom, pevnom aj sypkom. Za tento projekt si odniesla aj prvú cenou odbornej poroty v súťaži KOLABO 2021.

V rámci projektu Vytvorené na Slovensku (dnes už ako Suvenir _ contemporary art & craft) a v spolupráci s Petrom Trnkom vznikla kolekcia látok experimentujúca s otláčaním bežne dostupných predmetov a prírodnými „raznicami“. Obraz každodennej reality štvorčlennej rodiny – spoločný rituál narúšajú predmety, ktoré donedávna na stôl nepatrili a bránia skutočnému vychutnávaniu jedla a vzájomnej konverzácie. Tradičná modrotlač dodáva otlačenému motívu absurdný podtext a vyzýva k autentickým rodinným hodnotám. Použitie prírodných „razníc“ a ich náhodného otláčania na látku nadväzuje na populárny motív tropických rastlín, ktorý sa objavuje v interiéroch. Pre modrotlač typické rastlinné motívy otláčané v pravidelných rastroch sú nahradené exotickými listami živých rastlín v nepravidelnom radení.

Kolekcia zrkadiel Čičmanské srdce (Čičman heart) zhmotňuje obľúbené čičmianske motívy do súčasných trojrozmerných objektov. Zrkadlá využívajú geometrické vzory vo funkčných objektoch s efektom kaleidoskopických optických ilúzií. Geometria čičmianskeho vzoru zodpovedá aj možnostiam plošných materiálov vo výrobe nábytku.

Monumentálne pôsobiaci obrys srdca a kríža je doplnený o bočný reliéfny vzor, ktorý sa nesnaží nekopírovať tradičné výšivky či zdobenie dreveníc. Znaky sú aplikované v nových vzájomných vzťahoch, čo umožňuje vnímať ľudovú geometriu v nových súvislostiach v kontexte súčasného interiéru.

Ak dizajnér navrhuje nábytok, ale sám si ho nevyrába, potom výsledné prevedenie závisí na šikovnosti remeselníka. Kolekcia „Spoločná vina“ – procesná kolekcia nábytku vzdáva hold spolupráci dizajnérov a výrobcov, ktorí vkladajú svoje zručnosti do objektov, ktoré používame. Táto kolekcia predstavuje na prvý pohľad odlišné kusy nábytku, ktoré vyplynuli z predchádzajúcej spolupráce, vznikali v rovnakom čase a nesú viditeľné stopy vzájomnej interakcie dvoch profesií. Podporujú sa a zároveň recipročne poškodzujú v procese výroby. Poukazujú na neoddeliteľnosť ideovej a výrobnej fázy, ako aj tému nadprodukcie a jedinečnosti produktov.

Zastavme sa pri site-specific projektoch. Inštalácia „In or out house“ je priestorovou kresbou ušitou na mieru nádvoriu Slovenskej technickej univerzity, ktorá vznikla pre Bielu noc 2017 v Bratislave. Dokonalá ilúziu dvoch domov a ich imaginárnych interiérov. Čiary obidvoch domov presahujú dĺžku 120 metrov, na ploche približne 80 m². Ďalšou spoluprácou v rámci Bielej noci bola audiovizuálna inštalácia vytvorená špeciálne pre budovu Slovenského rozhlasu, na ktorej Jana spolupracovala spolu s Ondrejom Maksimom.

Výstava Concrete, blue and space z roku 2017 predstavila vtedajšiu Janinu kolekciu úložných priestorov s využitím vlastnej techniky betónovania, oceľových konštrukcií a optických ilúzií, pričom citovala estetiku obľúbených majstrov designu a umenia akými sú priestorovosť Yaacova Agama, modrá Yves Kleina, ilúzia Felice Variniho alebo eklektizmus v diele Ettore Sottsassa. Expozícia bola doplnená site-specific inštaláciou využívajúcou nedokonalosť optického vnímania a zároveň je krátkou retrospektívou Janinej tvorby.

Janin teoretický výskum užívateľskej a materiálovej psychológie v dizajne v praxi súvisí s hľadaním špecifického tvaroslovia produktov, ktorým pripisuje emocionálny a spoločenský význam. Predpokladom riešenia je subjektivita diváka, nedokonalosť vnímania a premenlivosť používania produktov v čase. Funkciu objektov rešpektuje, primárne však pracuje s asociáciami, výrazovosťou a interakciou človeka s materiálnym svetom. Dizajnéra vníma ako tvorcu hodnôt, ktorého zmysel navrhovania spočíva v láskavom a zodpovednom prístupe k produkcii vecí, ktoré nás obklopujú, v aktuálnosti riešenia a v zohľadnení individuality jednotlivcov.

◄ 1 ... 4 5