V každej chvíli máme na výber, či chcem byť objektom dejín, alebo ich autonómnym subjektom a túto slobodu mu nikto nevezme

Dátum: 11.05.2021

Autor: Martin Brix

Písanie a maľovanie – to sú dva póly jeho tvorby. V oboch je s istými prestávkami ponorený až po uši. Ak ale vezmeme do úvahy to, čomu venuje viac času, potom je najmä maliarom. Keď je doma, usiluje sa maľovať päť až šesť hodín denne. Ale z hľadiska toho, čo pociťuje ako mapovanie vnútorného stavu, v ktorom sa práve nachádza, je pre neho silnejšia literatúra. Aj jej výrazové prostriedky sú väčšie, lebo sú založené na jazyku a ten je jednoducho presnejší. Môže sa v ňom pohybovať od hmlistých, náznakových farebných metafor až po exaktný jazyk filozofie alebo matematiky, čo je vo vizuálnom umení nemožné.

V Čerstvom Ovocí si predstavíme, hlavne pre mladšie generácie, maliara Roberta Bielika a jeho tvorbu. Kontroverzne prijímaný výtvarník Robert Bielik zastáva vo svojej generácii na súčasnej slovenskej výtvarnej scéne solitérne miesto. Autor strednej generácie, jeden z našich najúspešnejších a najtvrdohlavejších maliarov. Bez ohľadu na módne trendy sa Bielik od začiatku svojej umeleckej dráhy venuje maľbe, v ktorej spája staromajstrovské techniky, (občas) šokujúce motívy, a transcendentálne témy. 

V rokoch 1978–82 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. O pár rokov neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Rudolfa Sikoru. Robert Bielik sa dostal do povedomia kultúrnej obce ako maliar pomerne neskoro. V 80. rokoch, keď nastúpil ako študent na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, nebola fotorealistická maľba v móde. Rola romantického outsidera sa celkom prirodzene preniesla z média na jeho protagonistov. O to viac, keď romantizmus ako historický sloh dostal miesto aj vo výrazovom slovníku mladého začínajúceho tvorcu. Ten v dobe kraľovania videoartu a postkonceptuálnych tendencií vytrvalo pracoval s olejom, venoval sa figuratívnym námetom, nevyhýbal sa sentimentu a imaginácii, maľoval realisticky a úhľadne. V Bielikovom prípade ide o autentickú a uveriteľnú stratégiu, napriek obdobiu, v ktorom jeho obrazy vznikali a vznikajú. Vďaka dlhodobému zotrvávaniu v téme, ustáleným vyjadrovacím prostriedkom a cibreniu staromajstrovskej techniky bol Bielik nakoniec „znovuobjavený“ ako maliar ponúkajúci alternatívu k aktuálnym maliarskym trendom. V súčasnosti nastupuje na popredné miesto, ktoré je v rámci všeobecne čitateľných tendencií vizuálneho umenia obsadzované maliarmi vracajúcimi sa k výrazovým i technickým kvalitám historickej maľby. Bielik však zdanlivo nerušene pokračuje vo vytýčenej ceste. Bielikove maľby znázorňujúce nahé ženy, deti aj mužov, anjelov, tigre či iné zvieratá vo vizuálne príťažlivých prostrediach (exotické krajiny, oblaky, orientálne interiéry) si našli cestu do výstavných a aukčných siení, a predovšetkým ku konkrétnym ľuďom, pre ktorých sú zdrojom radosti.

Ťažké výtvarné začiatky, pocit márnosti existencie zapríčinenej nezáujmom o jeho tvorbu mu pomáhala prekonať karma joga a východné náboženstvá, ktorými sa nechal inšpirovať na svojich cestách po Indii a pobytoch v  miestnych kláštoroch. Začal cestovať hneď po revolúcii, ale mimo Európu sa vydal až v polovici deväťdesiatych rokov. Najsilnejšie boli pre Bielika možno prvé dve cesty do Indie rok po sebe, jedna polročná, druhá štvormesačná. Prídavné meno „omračujúca“ je asi prisilné, i keď po návrate z prvej zažil čosi ako mystickú skúsenosť a tá omračujúca naozaj bola. Na druhej ceste si skúsil overiť svoje fyzické a hlavne psychické limity. Strávil ju v dvoch himalájskych budhistických kláštoroch vo výške 4 000 metrov nad morom. Žiadne stromy ani tráva, iba skaly, oblaky a sneh. Zakúsil, čo je to päťdesiat dní mlčať, niekoľko týždňov nikoho nevidieť, spať v izbe, kde sa teplota povážlivo blíži k bodu mrazu, alebo jesť iba horúcu vodu s akousi miestnou žihľavou, ktorú bratia v Budhovi odvážne nazývali polievka. Tento radikálny minimalizmus sa mu neskôr v živote zišiel. Možno skôr v mentálnej než fyzickej rovine. Treba spomenúť ešte jeden zážitok, ktorý patrí do kategórie silných. Asi pred pätnástimi rokmi chodil s jedným Francúzom po ortodoxných kláštoroch na „mníšskom“ polostrove Athos. Ráno sa z jedného vybrali do ďalšieho, ktorý sa nachádzal na protiľahlej strane, takže museli prechádzať naprieč polostrovom. Ale zablúdili. Cesta pôvodne nemala trvať viac než tri hodiny, a keď sa azda po desiatich stále predierali hustou athoskou „džungľou“, vyčerpaní, dehydrovaní, krvaví od všadeprítomného tŕňového porastu a už strácali nádej, že sa z toho labyrintu dostanú, prvý raz v živote si reálne uvedomil, že končí. Bola to hranica. Ako sa neskôr ukázalo, tá skutočná ešte nie, ale v mysli ju vtedy tak prežil.

Diela Roberta Bielika vynikajú výraznými kontrastmi. Idylická, mysteriózna krajina je narušená dramatickými prvkami symbolizujúcimi civilný svet. Sú odrazom metafyzickej vízie krajiny, kde sa prelína reálne s ireálnym, väčšinou mysterióznymi krajinami, tvoriacimi scénu pre záhadné, niekedy až absurdné príbehy „divadla sveta“. Samostatne vystavoval v Bratislave (r. 1995, 1998, 2001, 2002, 2005, 2006), Varšave (r. 2004).

V súvislosti s uvoľňovaním proti-pandemických opatrení otvára aj DOT. Contemporary Art Gallery. Výstava Roberta Bielika s názvom Láska predstaví autorovu aktuálnu tvorbu. Jar – lásky čas. Zvieratá sa pária, rastliny sú oplodňované hmyzom a vetrom. Zem sa preberá z dlhého zimného stuhnutia; všetko sa rozpína, nalieva, otepľuje. Robert Bielik zachytáva tieto javy svojim typickým, mimovoľne provokačným spôsobom – namiesto mláďat, či rozkvitnutých jabloní maľuje dospelé zvieratá v akte párenia (séria Láska). Výjav, ktorý poznáme z prírody alebo dokumentárnych filmov, pritom povyšuje na ikonografický typ. Holuby, korytnačky či žaby umiestňuje do centra kompozície, obraz dopĺňa vzácnou textíliou a dramatickým osvetlením. Je to prístup, na ktorý sme pri tomto autorovi zvyknutí – Bielik odjakživa spája vo svojej tvorbe „vysoké“ motívy s „nízkymi“, posvätnosť s civilnosťou, odpudivosť s krásou.

Kým maľby páriacich sa zvierat, dievčatko s ovečkou, alebo Ježiško so zvieratkami na tatranskej magistrále zobrazujú optimistické témy jari, detstva a radosti, v druhej časti výstavy nás uvíta celkom iná atmosféra. Posmrtné portréty filozofa Wittgensteina, mŕtvy vrabec, zimný les; ticho, smrť, a veľa bielej. Krajina s plamienkami, ako aj zatopené interiéry gotických chrámov akoby predstavovali prostredie, ktoré len klamlivo pripomína pozemský svet. V skutočnosti sa nachádzame v inej dimenzii, kde neplatí naše obvyklé vnímanie, naše obvyklé delenie vecí na dobré a zlé, pekné a škaredé. Vlky sa preháňajú lesom spolu s ovcami; starý zranený havran je rovnako krásny ako huňatý zajko. V tomto priestore už nevládne Eros, ktorý má takú obrovskú moc nad pozemským svetom. Tu vstupujeme do dimenzie inej, tzv. bezpodmienečnej lásky, ktorá je viac doménou spirituality, než filozofie. Už netúžime, ani sa netrápime, pretože vieme, že všetci sme jedno. Že nie je rozdiel medzi životom a smrťou, medzi ja a ty.

Zdroje:

ROBERT BIELIK (text: Diana Majdáková pre GALÉRIA SCHEMNITZ)

V KAŽDEJ CHVÍLI MÁM NA VÝBER – ROZHOVOR S MALIAROM A SPISOVATEĽOM ROBERTOM BIELIKOM (text: Peter Macsovszky pre časopis Vlna, ktorý sa zameriava na celé výrazové spektrum súčasného umenia a kultúry)

ROZHOVOR SO SPISOVATEĽOM A VÝTVARNÍKOM ROBERTOM BIELIKOM (text: Emil Babín pre Literárne informačné centrum)

ROBERT BIELIK / LÁSKA (text: Alexandra Tamásová, kurátorský text pre DOT. Contemporary Art Gallery)

1 2 3 ►