Umelkyňa, ktorá na svoje vyjadrovanie používa raz médium skla, inokedy fotografie

Dátum: 27.02.2023

Autor: Martin Brix

Začiatok príbehu dizajnérky Kristíny Ligačovej nie je ničím neobyčajný. Ako dieťa chodila na základnú umeleckú školu, jej snom bolo zubne lekárstvo no cestu k umeniu si predsa len našla. Už v detstve si rada kreslila, písala básne, čítala knihy, bola fascinová papierovými strihmi oblečenia, navrhovaním a šitím. Neskôr navrhovanie oblečenia vymenila za navrhovanie sklárskej formy. Voľnosť a podpora od rodičov, prvé kontakty s fotografiou priviedli Kristínu k štúdiu grafiky na strednú školu.

Kristína Ligačová (1995, Čadca) na Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku absolvovala odbor Grafický dizajn (2014), ako študentka sa venovala aj fotografii a získala niekoľko ocenení vo fotografických súťažiach. V štúdiu pokračovala na Katedre úžitkového umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri Sklo u doc. Mgr. art. Patrika Illa a doc. Mgr. art Pala Macha. Absolvovala študijný pobyt v Poľsku na Eugeniusz Geppert Academy of Art and Design vo Vroclave (2019) a stáže v Českej republike a Nórsku. Dnes je doktorandkou u doc. Mgr. art. Jany Hojstričovej, ArtD., na  Katedre fotografie a nových médií ktorá zabezpečuje výučbový proces v rámci fotografického média v nadväznosti na voľné výtvarné umenie. Koncepcia výučby na katedre sa snaží spájať štúdium analógovej a digitálnej fotografie, počítačových programov, nových technológií aj videa.

Za svoju diplomovú prácu získala Cenu rektorky 2020/2021. „Keď som vošla do sklárskeho ateliéru, vedela som, že Vám musím udeliť cenu rektorky. Bez toho, aby som si niečo o Vašej práci prečítala, alebo Vás osobne poznala. Vaša subtílna inštalácia sklenených žalúzii je výnimočná, pretože dokáže vo svojej jednoduchosti ponúknuť viaceré kontexty a široké interpretačné možnosti.“ – zdôvodnenia výberu rektorky VŠVU Bohunky Koklesovej.

Sklo je zvláštna priehľadná hmota, ktorá je touto zvláštnosťou vlastne tak trochu iluzívna. Ako vyjadrovací prostriedok je ale príťažlivá pre mnoho výtvarníkov. V českej histórii má veľmi hlboké korene, predovšetkým v tvorbe úžitkového skla. Niet preto divu, že sa u našich západných susedov etablovala aj súťaž pre začínajúcich sklárov a teší sa dnes takej sláve, že sa prezýva „Oscar pre mladých sklárov“. Nesie meno po Stanislavovi Libenskom, svetovej sklárskej legende a autorovi fascinujúcich výtvarných diel. Osobnosti, ktorá stála v polovici 20. storočia pri počiatkoch poňatia skla ako materiálu zo sféry voľného umenia. V roku 2021 získala v súťaži Stanislav Libenský Award ocenenie za druhé miesto diplomová práca Kristíny Ligačovej. A tak nadviazala na úspech Ceny rektorky.

V diplomovej práci Za sklom pracovala s reálnymi oknami z domu svojich starých rodičov. Vybrala tabule skla z rámu, ktoré pri manipulácii praskali. Pri lepení vychádzala z princípu japonskej techniky Kincugi. Praskliny vnímala ako kresbu. Monochromatickou farbou lepidla chcela zvýrazniť stopu na skle. Kristíniným cieľom bolo dať prasknutým okenným tabuliam novú funkciu. Tu zvolila formu žalúzií. Ideovou inšpiráciou bolo okno, priehľad cez neho a odrazy, ktoré vznikajú na sklenenej ploche odkrývaním a zakrývaním okna systémom žalúzií. Okno je transparentná hranica, ktorá oddeľuje vnútorný a vonkajší, súkromný a verejný priestor. Chráni ale aj delí a jeho transparentnosť umožňuje pozerať sa z oboch strán. Vplyvom svetla sa priehľad mení na odraz. Kristína vyrobila sklenené žalúzie, ktorými poprela ich základnú funkciu zakrývania a zachovala pôvodnú priehľadnosť okna. Nefunkčnému oknu vrátila jeho funkčnosť v podobe sklenených žalúzií, ktorými je možné pohybovať a meniť odraz. V sklenených pásoch radených za sebou sa na hranách vytvára bodová kresba, ktorá sa po otočení odhalí v líniách a plochách. Deštrukcia je vnímaná ako spôsob, ktorým sa predmet stane niečím novým a zachytí vizuálnu časovú os na okennom skle.

Kristína má za sebou už veľa projektov, spoluprác a realizácií, ktoré sú dôkazom jej talentu, ale i pestrých podôb a možností materiálu, ktorým je sklo. Je to aj vďaka tomu, že štúdium pochopila a využila ako jedinečnú šancu vyskúšať si pri práci rôzne techniky a technologické postupy, experimentovať s transparentným materiálom samotným alebo v kombinácii a interakcii s inými materiálmi, ale aj ako príležitosť pre hľadanie koncepčného autorského prístupu. Presne v duchu ambície ateliéru byť „priestorom otvoreným rôznym vplyvom, smerom, postupom či technológiám i širokému spektru aktivít – od dizajnu až po voľnú tvorbu“ (Patrik Illo). Štúdium jej poskytlo priestor a čas na vytvorenie pomyselného laboratória, v ktorom realizovala svoj výskum, robila pokusy, sklo používala tradične i  netradične, dizajnérsky, sochársky i maliarsky, tvarovala ho i deformovala.

Kristína Ligačová sa pohybuje na rôznych úrovniach stupnice medzi dizajnom a voľným umením. Sklo tvaruje a formuje ako dizajnér a dáva mu úžitkovú funkciu. Niekedy sa obmedzí na prácu s tvarom, ale často skúša aj možnosti jeho dekorovania. Hlavným motívom Kristíny Ligačovej je bublina, možnosti a limity v skle, geometria, obraz, proces a čas. 

Už v roku 2014 začal vznikať projekt Buble, ktorý stále rozvíja a zdokonaľuje v rovine formy, tvaru a kombinácie materiálov a postupov. Jeho podstatou je prenesenie transcendentálnej tvorby bubliny, jej vznik a zánik, a práca s formou, ktorou je sadrový alebo keramický odliatok tváre, cez ktorú je sklo fúkané. Nie je to však klasická forma, neurčuje výsledný tvar skla; pri jeho formovaní ponecháva Kristína priestor aj náhode. Docieľuje tým originálnosť každej bubliny, pričom odliatok sa stáva integrálnou súčasťou diela. Inštalácia objektov so zakódovanou študentskou hravosťou, ľahkosťou a bezstarostnosťou bola s úspechom prezentovaná na výstavách na Slovensku, ale aj v Poľsku, Bulharsku a Francúzsku.

Do niektorých svojich projektov, napr. Objekt, Deštrukcia, oba 2016, Kristína včleňuje aj hotové sklenené výrobky, ktoré sa stávajú súčasťou inštalácií a autorských príbehov. Bežnú produkciu s úžitkovou funkciou ďalej opracováva pieskovaním. Steny sklenených objektov sú stále tenšie a krehkejšie, nakoniec podliehajú deštrukcii a rozpadu formy až zmiznú celkom, rozpadnú sa na (neprítomný) sklenený piesok. Inštaláciu možno vnímať nielen esteticky, ale aj filozoficky, ako postupný rozklad, rozpad a pominuteľnosť všetkého materiálneho. Poznáte to predsa: prach si … Zvlášť ak si uvedomíme, čo je východiskovou surovinou v procese výroby skla.

Podobný princíp opracovania hotových výrobkov zopakovala autorka aj v metafyzických inštaláciách Charakter I. a Charakter II., 2018, inštaláciu doplnila o ďalšie sklenené fragmenty, v ktorých materializovala aj obsah nádob; pomocou techniky patte de verre fixovala tekutinu vo fiktívnych polohách. Stôl zaplnený viac či menej deštruovanými, porozhadzovanými, rozbitými, nedopitými či rozliatymi pohármi, možno čítať ako príbeh, na ktorého začiatku bola rušná spoločnosť, na jeho konci je to už len apokalyptický chaos a otázka; akú stopu za sebou nechávame?

Celkom iný prístup a postup zvolila v inštalácii Proces formy – materializácia vzduchu vo forme, 2019. Tento raz nevznikajú tvary uberaním zo sklenenej hmoty, naopak, samotná sklenená hmota tvaruje formu, do ktorej je tavená. Každý ďalší kus, vytavený do tej istej formy, ju deštruuje, sklenená masa expanduje, vteká do stále väčších prasklín. Je zhmotneným procesom, odtlačkom prázdna, materializovaným vzduchom.

Z iného súdka je aj inštalácia Obraz + odraz vytvára nový odkaz, 2018, ktorá bola Kristíninou bakalárskou prácou. Je časozberným cestopisným denníkom, v ňom sa v niekoľkominútových intervaloch vrství obraz krajiny na cestách vlakom zo Žiliny do Bratislavy a naopak. Kombinuje ľahkosť kresby, krehkosť skla, identitu miesta, schopnosť vybrať podstatné črty a „exponovať“ sklenenú tabuľku v krátkej časovej sekvencii. Celkom logicky tak zapadá do príbehu autorky so vzťahom ku kresbe, sklu i fotografii, ktorá sa už niekoľko rokov pohybuje na trase medzi miestom, kde žije a školou, ktorú študuje.

Výstava Tvarovanie formy – formovanie tvaru v Galérii Ľudovíta Fullu je Kristíninou treťou samostatnou prezentáciou. Kristína v tejto výstave nepredstavuje funkčné, odvážne dizajnové kúsky, ale projekty, ktoré sú skôr z kategórie voľného umenia. V nich ku sklu pristupuje ako sochár alebo maliar. Na výstave predstavila svoju tvorbu v podobe experimentálnych objektov či inštalácií.

Za veľmi dôležité pri svojich projektoch považuje spolupráce. Projekt Forma spojil tvorbu dvoch dizajnérok skla Kristíny Ligačovej a Kataríny Pozorovej. Spája v sebe architektúru, priestor, líniu a geometrickú formu, ktorá odráža ich spoločný výtvarný charakter. Hlavným materiálom v tomto projekte je samozrejme sklo, ktoré formujú kovovými formami. Organické sklo dostáva jasnú geometrickú formu s organickou štruktúrou. Túto štruktúru vyzdvihujú ako charakter prirodzeného dekoru. Spájajú sa, nadväzujú na seba, transformujú priestor a vytvárjú sofistikovanú spoločnú inštaláciu úžitkovými predmetmi, vázami a svietidlami. Spoločným projektom sa snažia priblížiť krásu skla, slovenského dizajnu a udržateľnosti použitím stálych kovových foriem. Ďalší spoločný projekt, ktorého súčasťou bola Kristína sa predstavil na Czech Design Weeku v Paláci u Stýblů v roku 2021. Jana Vaterková (textil), Nina Abramovičová (šperk) a Kristína Ligačová (sklo) prestreli bohatý stôl s unikátnym autorským dizajnom, ktorý vedie k úvahám trvalej udržateľnosti a potrebe prieniku autorského dizajnu do nášho životného prostredia. Návštevníci mohli spoznať skutočnú hodnotu autorského dizajnu, jeho jedinečnosť prostredníctvom remeselného spracovania a výtvarného prejavu.

Do „súdka kolaborantových projektov“ môžem zahrnúť aj výstavu Pred zrkadlom, ktorá predstavuje päť výtvarných umelkýň a dizajnérok, autoriek z rôznych oblastí aplikovaného umenia a dizajnu, ktoré svojimi prácami participujú na spoločnej inštalácii. Jana Vaterková, Kristína Ligačová, Ester Turečková, Laura Morovská a Jana Budaiova, generácia nedávnych absolventiek alebo ešte študentiek vysokých umeleckých škôl, kreovali výstavu ako prostredie, ktorého jadrom je kolekcia autorských úžitkových a dizajnových artefaktov s dôrazom na originálnosť prevedenia a kvalitu umelecko-remeselnej práce. Spoločný autorský prístup je v pokuse o nájdenie ideálneho spôsobu prezentovania týchto objektov. Nejde teda len o vystavenie jednotlivých artefaktov, ale aj o ich výber, kombináciu a usporiadanie tak, aby tvorili harmonický celok. Výstavu, ako súčasť inštalácie, dopĺňa vizuál, pracujúci so samotnými objektmi spôsobom, aby čo najviac vynikli ich kvality, pričom vizuálna fotografia a produktové fotenie prepájajú kontext priestoru a kvalitu architektúry s charakterom diel. Výsledná inštalácia, vytvorenie vyváženého, ale aj graciózneho a elegantného prostredia, ktoré má navodiť atmosféru výnimočnosti, sa tak stáva spoločným umeleckým dielom. Inštalácia svojou filozofiou odkazuje k tradícii Bauhausu a jej realizácia v susedstve súkromných priestorov Ľudovíta Fullu, umelca, pôsobiaceho v 30. rokoch minulého storočia v Bratislave na ŠUR, ktorej vznik bol inšpirovaný práve Bauhausom, je len logickou voľbou. Zároveň tak výstava dáva do kontrastu predstavu o súčasnom (ženskom, umeleckom) koncipovaní interiéru s (mužským) interiérom tohto umelca, pričom jej názov je inšpirovaný jedným jeho dielom. Okrem toho, že predstavuje tvorbu mladej generácie umelkýň a dizajnérok a trendy v súčasnom aplikovanom umení a dizajne, vypovedá aj schopnosti a význame vzájomných spoluprác. (Kristína Ligačová: Tvarovanie formy / formovanie tvaru (Slovenská národná galéria – Galéria Ľudovíta Fullu, Ružomberok), text kurátorky výstavy Zuzany Gažíkovej)

The Coburg Prize je najvýznamnejšie európske ocenenie za súčasne sklárske umenie. Kristína získala za dielo Bola som tam (2019 – 2020) Cenu nadácie Alexander Tutsek, v ktorom reflektuje zobrazenie jedného momentu z viacerých pohľadov. Vyberá fotografický odraz zo zrkadiel a vkladá ho späť vmaľovaním okamihu do pretavených zrkadiel. Dielo sa stalo súčasťou stálej zbierky Veste Coburg. 

◄ 1 2 3 ... 6 ►