Svojim obrazom uštedruje „rany“ v podobe fľakov od lazúr či riedidla, čím do nich zapisuje utrpenie konečnosti

Dátum: 09.05.2022

Autor: Martin Brix

Aj keď ho ako malého ani nenapadlo, že sa raz stane umelcom a že bude vystavovať svoje diela, napriek tomu sa to chtiac-nechtiac udialo. Už ako dieťa rád kreslil a vždy ho to bavilo. Lenže v tom veku chcel byť radšej šoférom autobusu alebo archeológom. Náklonnosť k umeniu prišla až na strednej škole, kde ho zaujala grafika. Tá mu vyhovovala pre detailnú prácu v tenkých linkách a obvykle v monochrómnom prevedení. No štúdiom dejín umenia a konfrontáciou s inými maliarskymi odvetviami, najmä históriou tradičnej maľby západného sveta si uvedomil, že mu je bližšia práve maľba. A tak sa rodák z Prešova Richard Marco rozhodol skúmať maľbu na vysokej škole. V rokoch 2015 – 2021 študoval na VŠVU v Bratislave u prof. Daniela Fishera a u prof. Ivana Csudaia. Jeho tvorba v sebe spája prvky inšpirované historickou maľbou i fotorealizmom, ktoré kombinuje s modernými digitálnymi technológiami.

Už počas štúdia v roku 2020 na Vysokej škole výtvarných umení, na katedre maľby, vstúpil na umeleckú scénu výraznou samostatnou výstavou v Silentium v Galérii mesta Bratislavy a po ukončení školy pokračoval v prezentácii svojej tvorby samostatnou výstavou Lethé v Nitrianskej Galerii. Prezentoval sa na skupinových výstavách v galérii v Liptovskom Mikuláši a v Bratislave. Je zastúpený v súkromných zbierkach doma aj v zahraničí. Aktuálne prebieha jeho autorská výstava v Station conteporary art gallery.

Vo svojom maliarskom programe narába s realistickými motívmi. Pri ich spracovaní sa pohybuje od expresívne gestického po fotorealisticky precízny rukopis. Jeho prácu možno obsahovo i formálne prepojiť s historickou, najmä barokovou maľbou. Dramatická svetelnosť jeho obrazov aj používaná technika farebných lakov a lazúr, ktorú niekedy kombinuje s grafitovou kresbou, je ňou do istej miery inšpirovaná. Budovanie významu obrazu u neho stojí na práci so symbolmi, a to v rovine predmetovej, ako aj v rovine symbolickej farebnosti jednotlivých plátien.

Richard v roku 2020 vstúpil svojou samostatnou výstavou Silentium do podkrovia Mirbachovho paláca Galérie mesta Bratislavy s existenciálnou témou smrti. Konečnosť, ktorá sa objavuje v jeho dielach nie je výrazom smútku či morbidity, ale dáva si za cieľ hovoriť viac o ťažiskových obrysoch života samotného. Oproti aktuálnym, ale pominuteľným témam sa koncentruje na večné otázky existencie človeka. Vzťah života a smrti v jeho prácach úzko súvisí s modernou filozofiou, zaoberajúcou sa podstatou existencie človeka. Viac ako stav je pre neho bytie spojené s časom a trvaním. Smrť ako tušené a nevyhnutné ukončenie tohto trvania tak paradoxne môže byť zdrojom precítenia hĺbky života. Názov výstavy Silentium je latinským výrazom pre ticho a odkazuje na posvätnú hodinu modlitieb. Pre súčasného človeka má predstavovať stav utíšenia a vymanenia sa z rýchlo plynúceho sveta. Výstava sa snažila divákovi umožniť prežiť takéto postátie v pokoji a prepojenie so sebou samým ako aj s vlastnou konečnosťou – bez neustálej snahy o výkon, ktorý sa v našej spoločnosti stal takmer modlou. V zmysle historického zrkadlenia pominuteľnosti vstúpil Richard aj do dialógu so stálou expozíciou barokových zbierok Galérie mesta Bratislavy. Zasiahol do nej v autentickými prácami a narušil jej ustálené vzťahy ako aj večnosť v rámci príbehu dejín umenia. Inštalácia obrazov, opretých o stenu, akoby pripravených na odvoz, prezentuje dočasnosť tohto zásahu. Hoci námetom jeho diel sú sochy zo stredoeurópskych galérií, nejedná sa o reprodukcie diel GMB. Sú samostatným dialógom diela v diele, ktoré umiestnením do stálej expozície získali ďalšie uhly komunikácie. Pominuteľnosť diel ako umeleckých vyjadrení dobových náboženských predstáv a svetonázorov bola v galerijnom prostredí zastavená konzervovaním, stopy času však na nich ostali v podobe oderov a jaziev. Richard svojim obrazom tiež uštedril „rany“ v podobe fľakov od lazúr či riedidla, čím utrpenie konečnosti zapísal priamo do štruktúry svojich obrazov. Text k výstave pripravila kurátorka Richardovej výstavy Jana Babušiaková.

Podľa gréckej mytológie vstup do podsvetia stráži Kerberos – ohnivý pes s troma hlavami. Má zabrániť dušiam mŕtvych, aby sa vrátili do normálneho sveta, a živým, aby vstúpili do ríše mŕtvych. Od sveta živých oddeľuje podsvetie 5 riek: všetko zmrazujúca rieka Styx, rieka nárekov Acherón, rieka zármutkov Kókýtos, ohnivá rieka Pyriflegethón a temná Léthé, ktorej vody dávajú zabudnúť na všetko pozemské. Cez rieku Styx preváža duše prievozník Cháron, ale len za poplatok. Tento staroveký odkaz sa snažil Richard na výstave Léthé v Nitrianskej Galérii konfrontovať so súčasnosťou, keď sú pocity prázdna a pominuteľnosti rovnako nástojčivé ako v celých dejinách ľudstva. Richard oživuje niektoré historické „prízraky“ a v konfrontácii s dneškom ich využíva ako komunikačný prostriedok s verejnosťou. Či už ide o pohrebné dary, rozpadnuté sochy modiel, resp. zničené umelecké diela ako stopy konfliktov, ktoré zmenili svet. Kolekciou Léthé sa Richard predstavuje ako maliar intenzívne sa zaujímajúci najmä o portrét. Návštevník bol na výstave konfrontovaný napríklad so zobrazením detskej lebky či s apropriáciou „Ostrova smrti“ Arnolda Böcklina, resp. portrétom „Kráľovnej noci“ – neexistujúcej podoby Margaréty Brabantskej. Téma temnej pominuteľnosti a zabudnutia je chápaná metaforicky. Päť riek podsvetia – päť rôznych emócií. Výstavou sa vinulo zabudnutie (Léthé) a pripomínanie, keďže pri vstupe do podsvetia sa museli mŕtvi napiť z Léthé, aby zabudli na svoje spomienky a minulú existenciu. Kurátorkou tejto výstavy bola Ľudmila Kasaj Poláčková.

Najnovšia samostatná výstava Richarda Marca pokračuje v jeho zaujatí témou pominuteľnosti a smrteľnosti. Ťažisko výstavy s názvom Revenant tvorí rovnomenná séria jeho najnovších diel, v ktorých typicky ľudský aspekt tentoraz silnejšie prepája so sférou umenia a kladie si otázku, či je zničený obraz nadobro stratený. Takéto maľby znovuvytvára na základe ich fotografických záznamov, pričom ich obraz skladá z vrstiev farieb, ktoré narúša rozpúšťadlom. Táto autorská technika spôsobuje v konečnom výsledku istú rozostrenosť a nečitateľnosť a vnútorne súvisí so stopami, ktoré po skutočnom umeleckom diele ostali, či už sú to fotografie, štúdie alebo opisy. Tie sú zo svojej podstaty nepresné a nedostatočné – rekonštrukcia je preto vopred odsúdená na interpretáciu. Nejedná sa teda o reprodukcie, ale o vzkriesenie diel z jeho odtlačkov. Kurátorkou aktuálnej výstavy je Jana Babušiaková

Richard Marco síce patrí k najmladšej generácií umelcov na Slovensku, ale vďaka svojej maliarskej technike inšpirovanej historickou maľbou, v zaujatí bytostnými otázkami človeka  a kombináciou s vizuálnym jazykom fotografie, už patrí k výrazným solitérnym autorom v médiu maľby.

1 2 ... 4 ►