Svet ako vyšitý – plný magického realizmu, fantazijných bytostí a párty života mladých ľudí

Dátum: 03.06.2024

Autor: Martin Brix

Výrazná postava slovenskej scény v experimentálnej práci s textilným materiálom (od ručnej kresby niťami a látkových krajín, cez mäkké skulptúry až po digitálne vzory) a jeho intermediálnymi presahmi smerom k odevnému dizajnu, maskám, fotografii a akčnému umeniu.

Samozrejme, všetko sa to začalo v detstve, kedy s kamarátkami na schodisku trojpodlažnej bytovky na staršom príjemnom sídlisku v Rožňave, kde bývala Vlastina stará mama, vytvárala prvé háčkované oblečenie pre mini bábiky. Babička aktívne háčkovala, plietla a tieto skúsenosti predávala Vlaste ešte v predškolskom veku. Neskôr, k vyšívaniu a šitiu Vlastu prirodzene priviedla jej mamina, ktorá pre svoje deti šila rôzne módne výstrelky alebo vyšívala obrusy. To Vlastu veľmi fascinovalo. Navyše už od mala rada a dobre kreslila. Tieto dve zručnosti spojila a využila v štúdiu na Strednej priemyselnej škole Odevnej vo Svidníku, odbor Modelárstvo a návrhárstvo odevov. Tu sa naučila potrebné technologické procesy a praktické postupy šitia odevov. Zároveň navrhovanie bolo veľmi slobodné.

Po strednej škole chcela Vlasta naďalej rozvíjať kreativitu, ktorú si v sebe niesla. Prihlásil sa na Technickú univerzitu v Košiciach na Fakultu umení, kde začala študovať na Katedre výtvarných umení a intermédií v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby. V druhom ročníku, v roku 2002, začala témy a koncepty svojich prác vyjadrovať v textilných technikách. Zo začiatku tvorila drobné objekty a obrazy. Na toto obdobie spomína veľmi pozitívne, nakoľko atmosféra na škole bola úžasne slobodná a každí a každá si mohli ísť svojou osobitou cestou. Vlasta bola vo svojom experimentovaní počas štúdia vždy podporovaná. Po rokoch, počas doktorandského štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre textilu v Ateliéri textilnej tvorby v priestore, sa naučila nové techniky. Tieto techniky postupne začala používať vo svojej tvorbe. Išlo napríklad o digitálne tkanie a strojovú výšivku. Tým sa Vlaste otvorili nové dimenzie a jej portfólio sa rozšírilo aj o textilný šperk.

Dnes patrí Vlasta Žáková k najvýraznejším talentom na súčasnej mladej slovenskej výtvarnej scéne. Jej práca sa vyznačuje netradičným vytváraním textilných obrazov a mäkkých plastík pomocou ručnej a strojovej výšivky. 

V texte o jej tvorbe píše kurátorka Kristína Jarošová z EGO Gallery (zdroj: www.vlastazakova.com):

Vlasta je virtuózkou kontrastov, nakoľko sa v jej dielach snúbi ľudskosť s krutosťou, kompozičná hravosť s precíznosťou vyšívania, vizuálna drsnosť s jemnou technikou výšivky a exhibicionizmus so skľučujúcou intimitou. Autentická „niťokresba,“ expresívne výjavy, emočne nabité gestá, divoké farby a masívne stehy pripomínajú skôr ťahy maliarskeho štetca než trpezlivé vyšívanie. Táto schopnosť dodáva jej dielam jedinečný formálny a štylistický presah. Kombináciou rôznych druhov textílií, bavlniek a stužiek vytvára viacrozmerný plastický priestor, ktorý odhaľuje jej túžbu presiahnuť limity daného média a vstúpiť do hmatateľnej a živelnej reality.

Najtypickejšou časťou jej tvorby je séria „párty“ obrazov, v ktorých skúma odtiene bohémskeho a dekadentného života ľudí. Vlasta výšivkou nezachytáva len fyzické podoby, ale ide priamo pod kožu. Stehy svetlejších farieb pleti sa prekrývajú s krvavo-červenými a ružovými ťahmi šliach, svalov, nervov a žíl pulzujúcich krvou metaforicky rozkladajúcich sa ľudských tiel. Pocit prúdenia energií a tekutín preniká cez vrstvy tkanín a vyúsťuje do visiacich vlákien. Vlasta tu odhaľuje svoju fascináciu primárnymi pudovými vlastnosťami človeka. Inšpiráciu hľadá najmä v živote mladých ľudí, v masívnom zdieľaní prežitých situácií na sociálnych sieťach. V úsmevných momentoch autorka zachytáva nepokojný moment intímnej bolesti, absurdity a psychotickej diagnózy modernej spoločnosti. Túžba po určitej populárnosti, akceptovanosti a po nadviazaní ľudského kontaktu vo virtuálnej realite sú neuchopiteľné rovnako ako mihotavé odrazy diskogúľ v ťažobnej tme. Zdanlivo odľahčený pohľad na okolitý svet je oveľa komplexnejší a psychologickejší záber do hlbín duše človeka, ktorý každodenne zápasí s obmedzeniami spoločnosti i so svojimi vlastnými. Potreba sebaobjavovania až za hranicu spoločensky prípustného tu pôsobí ako nástojčivý tlak vnútri vrstiev obrazu i charakterov. Napokon i útek od každodenného stereotypu do ligotavých svetiel a dunivej hudby je len pascou, sklamaním a obmedzením.

V novších prácach člení formát na fragmenty prepojené vláknami, čo jej umožňuje postupný priestorový a konceptuálny rast. Členitá, akoby vnútorne deštruovaná kompozícia zvýrazňuje rozdrobenosť jednotlivých aktérov a protichodnosť emócií. Láska, nadšenie a vzrušenie zo života sa strieda so žiarlivosťou, strachom, apatiou a túžbou po katarzii. Výtvarníčka tu starostlivo konštruuje impozantný svet na hrane imaginácie a reality, do ktorého vťahuje diváka „jedovato“ žiarivými a zámerne nedokončenými ťahmi vlákien.

Kontrastom k „párty svetu“ sú jej menej známe tvorivé línie, ako deštruované, meditatívne krajiny bez ľudskej dominancie. Imaginatívne a vulkanické prelínanie farieb a tvarov otvára divákovi fantazijný svet, kde bádateľom je len on sám. V niektorých krajinných kompozíciách autorka predpovedá úplný zánik ľudstva, ktoré sa k zemi a prírode správa extrémne ničivo. Vlasta umelecky presahuje aj do odevu, ktorý vníma ako výzvu na premietnutie svojich obrazov do určitých zákonitostí odevného strihu a ľudského tela, ktoré sú akýmsi medzistupňom k tvorbe živej plastiky. V novších prácach postupne opúšťa párty tému a objavuje svety a bytosti mimo našej reality. Vytvára plastiky obývajúce temný ultrafialový svet, zmutovaný zo svetiel diskoték. Tieto bytosti sú odkazmi pocitov, spomienok, strachu a obáv a túžob v určitých životných obdobiach. Žáková vo svojej práci neodhaľuje samu seba čitateľným spôsobom, avšak takmer v každom diele je prítomná, preto je jej dielo autentické.

V ďalšej etape svojej tvorby úplne opúšťa klasický „maliarsky“ formát a púšťa sa do experimentu s okrajmi obrazu závislými od vnútornej kompozície. Deje sa tak na základe spoluprác, ktoré Vlasta nadväzuje s mladými slovenskými fotografmi. Reaguje tak na súčasný fenomén kooperácie medzi výtvarníkmi a zároveň masívneho využívania fotografie v procese tvorby. Poskytuje im vlastné textilné objekty a reaguje na ich voľné fotografické spracovanie tvorbou plošných obrazov a následne aj tvorbou živých plastík. Nastúpila tak na cestu, ktorá jej otvára nové možnosti v jej sochárskom diele. Vlasta potláča charakteristickú povahu sochy, ktorou je nehybnosť a v spolupráci s ľudským telom dáva ožívať plastikám v krátkych performance zobrazujúcich časť života týchto bytostí. Môžeme očakávať, že jej tvorba sa pod vplyvom týchto spoluprác postupne pretransformuje z realistickej roviny do väčšmi štylizovanej, geometrizujúcej a abstrahujúcej.

U Vlasty vždy nájdeme istú skicovitosť, fragmentárnosť, uvoľnenosť v začarovanom lese expresie a emócie. Tu sa preplietajú jej rozprávačské vlákna, tu kraľuje ručná niťokresba, maľba s vykrojenými plochami, ale aj tanec stehov šijacieho stroja a žakárové vzory digitálnych strojov. Inšpirácia je v jej prípade už dobre namazaný perpetuum mobile. Vlastino uvažovanie je nastavené tak, že akúkoľvek situáciu alebo výjav, ktorý vidí (alebo si vymyslí) a zaujme ju, viem vyjadriť v textilnej technike. Vyjadruje tým svoj pohľad na svet, ktorý ale môže osloviť veľa ľudí, pretože cítia a zažívajú podobné veci. Pre Vlastu je umenie aj o mentálnej hre a „aha-momente“, kedy divák zažíva nadšenie z pochopenia.

Aktívne vystavuje v galériách na Slovensku i v zahraničí. Vlasta je zastúpená v súkromných aj galerijných zbierkach renomovaných slovenských inštitúcií ako Galéria Jána Koniarka v Trnave, Slovenská národná galéria v Bratislave, Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria a v ďalších.

Aktuálnou tvorbou sa Vlasta Žáková zaraďuje k výtvarníčkam, ktoré svojimi tvorivými stanoviskami skúmajú príbeh materstva skrze osobnú perspektívu a pritom vyjadrujú istú ťažobu spojenú s materinským zážitkom. V tomto zmysle manifestujú aj určitú kritiku spoločnosti, ktorá nezriedka podporuje v matke pocit nedostatočnosti alebo zlyhania. Vlasta sa tak zapája do pretrvávajúcej diskusie o súčasnom hodnotovom systéme a konfrontuje diváka s vykonštruovanými spoločenskými normami o dokonalej matke. Kladie si otázku, aká je úloha žien v spoločnosti a na akých premisách fungujú naše najintímnejšie vzťahy. Jej diela možno čiastočne vnímať‘ aj ako komentár k tlaku, ktorý pracujúce matky mnohokrát zažívajú v rámci súčasných sociálnych štruktúr. Vyrovnáva sa s pocitmi, že nezapadá do spoločensky prijateľných rámcov a takisto artikuluje stále fungujúce klišé o matkách – umelkyniach, teda že mať dieťa znamená nielen stratu fyzického alebo psychického sebaurčenia ale tiež potrebnej energie na tvorbu kvalitného umenia. Nielen v umeleckom svete je totiž materstvo často považované za tabu a ženám sa zvyčajne odporúča, aby si vybrali medzi dieťaťom a kariérou. Žáková svojimi dielami spochybňuje mýtus o silnom tvorivom mužovi, respektíve o mužských a ženských atribútoch v umení. Súčasne vyjadruje podporu ďalším ženám a apeluje na akceptáciu materstva ako výrazne ovplyvňujúceho zážitku, ktorý ovláda jej tvorivú činnosť negatívne ale aj pozitívne. (text: Martina Vyskupová)

Okrem svojich textilných obrazov, objektov a mäkkých plastík pre vás s láskou pripravuje aj vyšívané šperky a tašky. Po rokoch práce v ateliéri a mnohých samostatných aj kolektívnych výstavách sa rozhodla vyjsť z galérií do ulíc a priniesť  do sveta radosť aj v podobe drobných kúskov umenia, ktoré môžete nosiť všade so sebou, prípadne potešiť takýmto darčekom svojich blízkych. Textilné šperky začala vytvárať ako drobné umelecké kúsky popri dvoch malých deťoch. Pri tvorbe návrhov vychádza zo svojej voľnej tvorby. Baví ju miešať žiarivé farebné nite a vytvárať rôzne odtiene v rámci jednej farby.

Prvá kolekcia s názvom Vlčia rozprávka predstavuje príbeh jedného divokého lesa, ktorý si chce podmaniť ruka človeka. Keď však spozná jeho nespútané čaro, už mu nedokáže ublížiť. Touto tematikou vyjadruje svoju snahu pomôcť ochrániť prírodu. Aj keď vytvára šperky z nových materiálov, veľmi efektívne využíva každý centimeter materiálu a úplné zvyšky používa ako výplne do svojich textilných plastík. Vlastinou víziou je vytvárať nadčasové a kvalitné výtvarné šperky. S nadšením navrhuje, vyšíva a komponuje náušnice, brošne a náhrdelníky. Unikátne mäkké šperky svojou žiarivou výšivkou a údernými námetmi premenia váš outfit na malé umelecké dielo. Každý kúsok je originál a vy tak môžete nosiť kúsok umenia všade so sebou.

Slovenská výtvarníčka Vlasta Žáková používa namiesto farieb a štetcov kúsky textilu a „kreslí“ niťami a výšivkou. Kombinuje tradičné textilné techniky so súčasnými námetmi. Vytvára veľkoformátové aj drobné textilné obrazy a mäkké plastiky, kostýmy a vyšívané šperky. Šije a vyšíva od malička, naučili ju to ženy v jej rodine. Na ľuďoch miluje prirodzenosť a veselosť. Rada číta, tancuje, zbiera hríby a šoféruje.

Mgr. art Vlasta Žáková ArtD. (*1981, Rožňava) študovala na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (u akad. mal. Zbyňka Prokopa a prof. Rudolfa Sikoru), doktorandské štúdium absolvovala na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave (u doc. M. A. Blanky Cepkovej). Zúčastnila sa študijného pobytu na Fakulte umění VUT v Brne (u doc. akad. mal. Vladimíra Mertu) v roku 2003 a rezidencie K.A.I.R. artist in rezidence v Red Gallery v Londýne v roku 2013. V roku 2007 bola finalistkou Ceny Egoart, v roku 2009 získala čestné uznanie na bienále mladého umenia Skúter II, GJK Trnava a v rokoch 2008 a 2010 sa stala finalistkou ceny ČEZ 333, ktorú udeľuje Národní galerie v Prahe. Vystavovala na mnohých samostatných a skupinových výstavách doma a v zahraničí. Jej diela sú súčasťou zbierok Galérie Jána Koniarka, Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Nitrianskej galérie a Kysuckej galérie. Žije a tvorí v Lúči na Ostrove (okres Dunajská Streda).

◄ 1 2 3 4 ►