Potrebuje cítiť materiály, s ktorými pracuje a ktoré prechádzajú jej rukami

Dátum: 18.09.2023

Autor: Martin Brix

V mladosti sú to práve rodičia, ktorí formujú naše ďalšie rozhodnutia. Inak to nebolo ani v detstve Simony Novickej, pre ktorú bol otec inšpiráciou. Ten bol veľmi šikovný a zručný. Doma tvoril nábytok, deťom vyrobil poschodovú posteľ, či kolísku alebo húpacieho koníka. Vždy inklinoval k práci s materiálom. Možno práve toto od neho odpozorovala. Ešte ako dieťa si Simona rada kreslila a tak sa jej rodičia rozhodli zapísať ju na základnú umeleckú školu.

Na ZUŠ-ke začal učiť Simonu pán pedagóg Peter Markov, ktorý jej dal slobodu v tvorbe. Simona si mohla kresliť, modelovať, maľovať a v tom ju podporoval. Neskôr ju pripravil aj na strednú školu. Simona sa rozhodla pokračovať na Strednú školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Pán Markov pomohol Simone pripraviť si portfólio a aj táto barlička jej pomohla pokračovať v štúdiu výtvarníctva, konkrétne v odbore Propagačné výstavníctvo. Pôvodne chcela Simona pokračovať na vysokú školu a študovať dizajn. Tam ju na prvý pokus nezobrali a tak pokračovala na nadstavbe, no už v odbore dizajn. Počas tohoto obdobia premýšľala v čom chce pokračovať ďalej. Ale dizajn to už nebol. Rozhodla sa osloviť jedného sochára s prosbou, či by ju nepripravil na prijímacie skúšky na sochu. Pôvodne rozmýšľala nad školami v Košiciach alebo Banskej Bystrici, no nakoniec ju učiteľ presvedčil, že nech vyskúša Bratislavu. Po troch mesiacoch prípravy a zdokonaľovania sa v modelovaní, študovaní anatómie a kreslení, sa Simone podarilo urobiť skúšky aj do Banskej Bystrice a aj do Bratislavy. Rozhodnutie padlo na Bratislavu. Simona Novická študuje sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre socha, objekt, inštalácia v Ateliéri voľného sochárstva u Mgr. art. Štefana Papča, ArtD..

Simona Novická (*1997) opakovane nadväzuje na témy pamäte, tradície, identity, formotvornej sily prostredia, mapovania a vnímania okolia. Inšpiratívnym sa jej stáva mestské ale zároveň aj prírodné prostredie, tieto dve veľmi odlišné miesta vo svojej tvorbe často prepája. Rovnako pristupuje aj ku spájaniu protikladných materiálov, ku kombinovaniu dreva, hliny, byliniek s anorganickými materiálmi, sadrou a železobetónom. Popri trojdimenzionálnych objektoch sa venuje aj reliéfnej tvorbe, grafike a kresbe. 

Tvorba Simony Novickej:

V objektoch Tempus Flore (2020) bol kladený dôraz viac na samotný proces. Ako primárne materiály použila Simona sadru a byliny, kde sadru formovala v igelite v rukách a tesne pred vytuhnutím do nej vkladala byliny zlisované v cukrovej vode. Vznikol tak krásny kontrast v trvácnosti sadry pri vonkajších podmienkach, kde sa bylinné platne rozpadli a ostali už iba ako záznam v gestických objektoch. Simona použila byliny ako odkaz k ľudovému liečiteľstvu, ktorý sa generačne ťahá jej rodinou. Objekty boli situované na sídlisku v Košiciach, kde vyrastala.

Názov White box (Biela skrinka) (2021) je odvodený od čiernych skriniek, ktoré v sebe uchovávajú zvukové záznamy prevažne z lietadiel. Projekt tvorí zvuková inštalácia, v ktorej je umiestnených päť malých reproduktorov, s piatimi rôznymi zvukovými stopami. Texty, ktoré sú v nich načítané, sú opisy miest (priestorov), ktoré Simona intuitívne našla počas meditácií. Opisuje v nich rôzne miesta – od vodopádov, hviezdnej oblohy, dlhých schodov, tunelov až po tmavé a ľadové zákutia, pri ktorých ju sprevádza biely vlk. Odvodením a zmenou názvu z čiernej na bielu poukazuje na jasnosť a čistotu mysle. Formálnu stránku inštalácie tvorí koreňová sieť, ktorá vytvára jeden celok – enviroment. Inšpirovala sa mykoríznou sieťou, ktorá sa napája na korene a vďaka nej dokážu stromy a aj rastliny medzi sebou komunikovať.

Simoninu bakalársku prácu – inštaláciu Pamäť dom-ova / Pamäťová skrinka (2022, 2023) tvorí sústava kvádrových objektov na ktorých kombinuje drevo, nepálenú tehlu, hlinu, prútie, ovčiu vlnu využívané v minulosti s moderným stavebným materiálom, železobetónom. Simona archeologickým spôsobom odkrýva jednotlivé materiálové vrstvy používané v stavebníctve od minulosti po súčasnosť a zviditeľňuje vývojovú pamäť architektúry. Pootvorené a deštruované objekty predstavujú schátrané a rozpadnuté stavby vernakulárnej architektúry. Ich pozorovaniu a skúmaniu sa Simona dlhodobo venuje v kontexte svojho rodného kraja na severovýchode Slovenska. Väčšina týchto domov v súčasnosti chátra, sú opustené a postupne sa pristupuje  k ich asanácií. Na ich mieste však vyrastajú katalógové montované domky bez hlbšieho vzťahu k svojmu prostrediu. Simona svojim dielom poukazuje na miznutie tradičnej architektúry, remeselnej zdatnosti a na nezvratné vymazávanie časových a pamäťových vrstiev daných miest. Dielo tak vystupuje ako anti-pamätník, určitá pripomienka alebo vidina možnej budúcnosti ďalších stavieb, ktorým hrozí zánik. V dialógu s dominantnými objektmi sa nachádzajú grafiky, kresby na plátne a reliéfy, ktoré sú záznamom tvorivého procesu.

V inštalácii Im-materia (2022) sa inšpirovala miestom zo sna, ktoré pravidelne navštevovala. Išlo o kus krajiny spálenej na popol a uhlie, kde sa z kvapky slzy stvoril slaný vodopád a začal kryštalizovať a očisťovať celý priestor. Z tohto snového miesta prevzala za primárny materiál soľ a neskôr uhlie. Postupne pracovala s fyzickým priestorom, ktorý Simonu obklopuje denno-denne, teda mestom. Z tohto „druhého svet“ si vybrala ako nosný materiál železobetón. Výberom týchto miest v inštalácii prepájala snové s fyzickým, nehmotné s hmotným a pominuteľné s trvácnym. Železobetón, drevené trámy z rozobranej architektúry kryštalizovala v slanom roztoku. Akcent inštalácie tvorí 10 metrové plátno, na ktorom vytvárala slané štruktúry spolu s hlinou ako pigmentom.

„Čo si predstavíš pri pojme prítomnosť? Nič, a vlastne všetko. Ticho a prázdno, plnosť a pokoj. Pozri sa na minulosť. Nie je tam nič. Predstav si budúcnosť. Nie je tam nič. Prítomnosť? Nič. Kedy sa to všetko vlastne odohráva? Aký krehký je momentálny okamih? Aké krehké až môže byť bytie? Aká krehká je prítomnosť? Nedá sa uchopiť, plynie a prúdi, a niekde medzi tým sa dá nájsť. Bez prestávky, bez minulosti, bez budúcnosti. Dá sa vôbec nejak pomenovať? Mám pocit že to zvládam obsiahnuť a pri tom sa mi to stráca. Nedá sa uchopiť. Mizne, stráca sa, rozpadá. Ponor sa do toho a nechaj to plynúť. Rozpadnúť, zastaviť, sceliť, rozplynúť, miznúť, premeniť.“

Praesentia (2023) v preklade znamená prítomnosť. Celková inštalácia vychádza z toho, že všetko má svoj začiatok a svoj koniec. Všetko je pominuteľné. Niečo nové vznikne, niečo staré zanikne. A neskôr zanikne aj to nové. Ako drevo, ktoré sa premení na uhlie a popol a vyživí si vlastnú pôdu. Karamel evokuje jantár alebo živicu, ako konzervačný materiál – no rovnako sa rozpadá, pôsobí na neho čas a teplota, zmeny podmienok. Je to neustály proces premeny ako prírodný zákon. Zákon prírody, premenný proces vzniku a zániku, rozplynutia sa, rastu a rozpadu. Naznačujem tak krehkosť prítomného okamihu – prítomnosť – praesentiu. Je niekde medzi začiatkom a koncom, vo vznikaní a zanikaní, v tichu a prázdne a zároveň v plnosti, v ničom a vo všetkom, v hmote a v nehmote. Toto sú tie krehké paradoxy, krehké momenty, okamihy, rovnako tak krehké objekty a zároveň aj ich materiály. Krehký vznik a krehký zánik, krehké podmienky. Objekty sa v každom okamihu menia, prebiehajú vo veľmi pomalom procese roztápania sa a opätovného tuhnutia. Celá inštalácia sa premieňa veľmi pomalým tempom, ostré hrany sa zmäkčujú, vo vnútri sa drevo a karamel prepája a zároveň rozdeľuje. Nedá sa to zastaviť, každý okamih tejto inštalácie je jedinečný. Línie a obrysy sú časom jemnejšie, mäkšie, včera boli iné a zajtra budú tiež – to odkazuje k prítomnému okamihu a k jeho krehkosti.

Inštalácia Layers (Vrstvy) (2023) odkazuje k samotnej prírode, ktorá je neustále premenná, nestála a v procese. Žije si svojim vlastným tempom, vo svojich vnútorných aj vonkajších vrstvách, často nami nepovšimnutými či ukrytými. Je v neustálych zmenách, materiálových premenách. Vysychá, praská, vlhne, rozteká sa, tuhne, prúdi, rozpadá sa a opätovne sceľuje. Vzniká a necháva zaniknúť. Ukrýva pred nami malé mikrosvety, občas ich odrýva a občas si ich vezme naspäť. Objekty sú tvorené pomocou dusenia sypkých materiálov ako hliny, popola a uhlia. Ďalej je to rozpadávajúce sa drevo, a kôra z bukových a brezových stromov, ktoré boli vyrúbané na severovýchode Slovenska. Tieto prvky boli pridané medzi vrstvy hliny a popola, kde spolu pracujú – hmyz vytvára náhodnú kresbu, semená v hline pustili korene a vytvorili rovnako jemnú kresbu. Drevo hnije a zároveň v častiach schne, hlina schne a rozpadá sa. Inštalácia je procesuálna a mení sa každú chvíľu. Ako pri väčšine inštalácii, Simona vychádza opätovne z priestoru do plochy, kde spolu s objektami je vystavené debnenie, ktoré bolo použité v procese a na ktorom sú otlačené vrstvy materiálov. Ďalej sú to odtlačky z objektov na papieri, na ktorých sa rovnako zachytili použité materiály a vytvorili sa tak abstraktné grafiky, či kresby.

Aktuálne je v 4D Gallery v Galante otvorená kolektívna výstava s názvom Doba Horúca (09.09. – 15.10.2023), ktorá je sondou do environmentálnej problematiky a ponúka prehľad rozmanitých autorských prístupov k téme ekológie. V projekte sú okrem už etablovaných mien slovenskej výtvarnej scény zastúpení*é aj čerství absolventi*ky a študenti*ky Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorí*é vytvorili počas letnej tvorivej rezidencie v 4D Gallery úplne nové diela. Prezentované budú nielen sochárske realizácie, objekty a priestorové inštalácie, ale aj maľba, keramika, textil, video.

Vystavujúcimi autormi a autorkami sú Tomáš Bede, Mário Birmon, Kristína Bukovčáková, Soňa Halásová, Martin Hrvol, Oto Hudec, Michaela Kacsiová, Monika Pascoe Mikyšková, Simona Novická, Jozef Pilát, Ladislav Sabo, Zuzana Sabová, Alexandra Smolková, Ján Šutvay. Kurátorkou výstav je Nikoleta Bukovská.

Simona Novická svojím vystaveným projektom rozvíja romantizujúcu fascináciu mystériom prírody a intuitívny prístup k tvorbe. Procesuálna inštalácia „Vrstvy“ sa postupne v čase mení, vysychá a rozpadá ako metafora na premenlivú povahu krajiny a prírodných cyklov. Simona vrstvením pôdy buduje krehké artefakty a odhaľuje inak nevidené a ukryté vnútorné vrstvy krajiny.

◄ 1 2 3 4 ►