Fotografia je poznámkou tlmočníka, ktorý prekladá nezrozumiteľnú reč medzi mnou a mnou, a tým mi umožňuje pochopiť nemyslené

Dátum: 29.01.2024

Autor: Martin Brix

Viki Kollerová sa nenarodila s foťákom v ruke. Narodila sa v Československu do rodiny rastlinnej virologičky a medzinárodne uznávaného horolezca. Vyštudovala tlmočníctvo a prekladateľstvo na Filozofickej fakulte UK a fotografii sa začala venovať až v dospelosti, kedy dostala svoj prvý fotoaparát.

Vikin otec je skvelý horolezec a fotograf. Chvíľu sa živil aj žurnalistikou. Liezol, písal o tom, fotografoval. Vychádzali mu články v zahraničných časopisoch. Spločné dovolenky boli o kompromise, pri ktorom si rodina užila leto, a zároveň mal v blízkosti nejakú zaujímavú lezeckú oblasť. Viki na to spomína ako na krásne obdobie detstva. Chodievali na exotické, turisticky neošúchané miesta, plné divočiny a dobrodružstva. Toto obdobie dodnes Viki inšpiruje. Na to, aby Vikinho otca niekto fotografoval pri lezení mal privilégium jej o päť rokov starší brat a mama. Keď fotoaparát náhodou skončil vo Vikiných rukách, tak to bolo s kopou poučovania: „Takto sa predsa nedrží.“ „Pozor, aby ti nespadol.“ „Remienok musíš mať okolo krku.“ Zafungovalo pravidlo nechytíš – nepokazíš, a tak si Viki k fotografovaniu získala prílišný odstup. Ďalšou Vikinou skúsenosťou z detstva bolo domáce vyvolávanie fotografií. Doma mali fotokomoru, v ktorej otec vyvolával nádherné zväčšeniny. Robil rodinné fotografie, ktoré sú dodnes výnimočné. Vikin otec má talent aj keď teraz už fotografuje inak a digitál ho trochu pokazil. Na film fotografoval oveľa premyslenejšie. Zväčšoval len to najlepšie. Dával si záležať.

Prvý fotoaparát sa Viki dostal do rúk, až keď mala 22 rokov. To už väčšina jej rovesníkov dávno nejaký mala. Študovala tlmočníctvo a prekladateľstvo a v lete sa snažila byť čo najviac v Taliansku, kde pracovala ako au-pair v Toskánsku. Brat jej poslal malý kompakt Sony DSC-V1, pretože si vtedy kúpil lepší, a vedel, že Viki žiadny nemá. Od začiatku fotenie vnímala ako hru. Jej vtedajšieho priateľa odfotografovala schovaného za palmou. Nadchla ju napríklad čierna mačka so žltými očami, vykúkajúca spoza žltého závesu na balkóne žltého domu, bicykel, z ktorého zostal len zámok a zadné koleso a iné situácie, ktoré videla. O dva roky neskôr stretla svojho dlhoročného partnera, ktorý amatérsky fotografoval.

Zo začiatku to na vzťah vôbec nevyzeralo, no keď uvidela jeho fotografie, medzi ktorými bolo aj niekoľko aktov, prebudila sa vo Viki zvedavosť. Niečo ju na nich veľmi priťahovalo. Až neskôr si uvedomila, že ho chcela lepšie spoznať možno práve kvôli tomu, že fotil. Fotky v tom čase zverejňoval na amatérskom fotografickom portáli. Postupne sa na nich začala Viki objavovať ako subjekt a bolo pre ňu zaujímavé čítať reakcie ostatných fotografov. Viki tvrdí, že v porovnaní s dnešnou, prevažne pozitívnou odozvou na sociálnych sieťach, to bolo celkom kritické prostredie. Riešila sa „dobrá“ či „zlá“ kompozícia, tonálne spracovanie, ostrosť a iné technické parametre, no najmä subjektívne pocity z výsledku. Nedá sa povedať, že by bola takáto kritika vždy konštruktívna, no Viki donútila premýšľať nad tým, koľko má fotografia aspektov a ako rôznorodo môže byť vnímaná v závislosti od pozorovateľa.

Približne po dvoch rokoch si pod pseudonymom vytvorila profil a začala zverejňovať vlastné pokusy. Túžba vytvoriť niečo sama vzišla aj z toho, že sa často nevedela stotožniť s tým, ako Viki zobrazoval jej vtedajší priateľ. Hneď, ako dostala svoj prvý kompakt, odfotila zopár streetových fotiek. Medzi nimi aj jeden autoportrét z ruky, ktorý sa ešte vtedy nevolal selfie. V momente, keď začala uvažovať o fotoaparáte nielen ako o záznamníku, ale ako o nástroji pre tvorbu, vznikla prvá séria portrétov – aktov. Viki sa to zdalo vtedy najprirodzenejšie. Doteraz, keď je niekto na fotografii oblečený, má Viki pocit, akoby to bola už fashion fotografia, teda viac inscenovaná a menej prirodzená. Myslí si, že akt priťahuje veľmi veľa amatérskych fotografov, keďže nahota je stále niečím zakázaným a mystifikovaným. Od začiatku svojej „kariéry“ teda fotografovala najmä autoportréty, aj keď identita zostávala skrytá. Vedela, že fotografia je niečo, čo ju zaujíma. Očarilo ju všetko okolo nej.

Viki postupne zverejňovala svoje fotografie na internete, kde dostávala veľmi pozitívnu spätnú väzbu, čo ju nesmierne tešilo a motivovalo. Kritika ju zas formovala. Po prvý krát začala premýšľať nad tým, že by ju fotografovanie mohlo živiť. 

To, že Viki začala fotiť samú seba, malo viac dôvodov. Jedným z nich bolo sebapoznanie – možnosť vidieť sa tak, ako jej to neumožňuje zrkadlo. Zaujímalo ju zisťovať (priamo aj nepriamo) kto je. Pochádza z rodiny, ktorá síce nie je striktne kresťansky založená, ale zhodou okolností sa dostala na cirkevné gymnázium. Zo dňa na deň sa ocitla v škole, kde sa vyučovanie začínalo spoločným modlením. „Ja som predtým nebola v takom intenzívnom kontakte s náboženstvom a mám z tohto obdobia, ktoré vo mne zanechalo silnú stopu, dodnes ambivalentné pocity. Najťažšie bolo pre mňa spracovať v zraniteľnom období dospievania otázky čistoty/nečistoty/hriechu a s tým spojené pocity viny, ktoré som dovtedy v súvislosti s vlastnou telesnosťou nepociťovala. Pri spätnom pohľade to môže byť jeden z dôvodov, prečo som začala pracovať s telom, i keď v tej chvíli som o fotografovaní neuvažovala ako o vnútornej vzbure.“ dodáva Viki v rozhovore s Janou Gombikovou pre Dokument Magazín.

Akt majú ľudia často spojený s erotikou. No Viki nikdy nechcela svoje fotky stavať na erotike. Akt môže a zároveň vôbec nemusí byť erotický. Pre Viki nahota najviac vystihuje základnú čistú ľudskú formu. Nahý človek je ťažšie zaraditeľný do konkrétnej spoločenskej vrstvy, či nejakého umeleckého obdobia. Predstavuje jednoducho iba ľudskú bytosť.

Po ukončení magisterského štúdia prekladateľstva a tlmočníctva pokračovala Viki v postgraduálnom štúdiu zameranom na sémantiku. Jednou zo základných úloh lingvistickej sémantiky je skúmať vzťah medzi formou a významom, čo bolo ľahko aplikovateľné na novú oblasť jej záujmu – fotografiu. Jej práca na tému sémantika (náuka o význame) v preklade nikdy nevznikla, ale významom sa zaoberá aj naďalej, prostredníctvom obrazu.

Jej ranná tvorba predstavuje jemnú rovnováhu medzi estetikou formy a dôležitosťou myšlienky. Jej prvá samostatná výstava v roku 2012 s názvom Tied To My Own Strings (Na vlastných povrázkoch) obsahuje zbierku nahých portrétov zobrazených v uzavretom priestore malého bytu. Ženská postava skúma obmedzenia životného priestoru, hľadá nápadité únikové cesty. Metaforicky načrtáva uzavretosť súčasného človeka a jej možné následky.

Témy uväznenia sa znovu objavujú aj v jej nasledujúcej sérii Stuck. V novom projekte presunula objekt pod holé nebo. Fotografovanie v prírode spočiatku vnieslo do Vikinej tvorby predstavy o zraniteľnosti a bezmocnosti človeka, ktorý sa v ohromujúcom okolí javil ako malý. Stuck – po anglicky zaseknutý, uviaznutý. Súbor vyše 30-tich fotografií v podobe konceptuálnych aktov rozmanitými spôsobmi vyjadruje stav vnútorného ustrnutia, duševnej smrti, reflektuje pocity človeka, ktorý sa ocitol na mŕtvom bode. Niektoré príbehy zostávajú nedopovedané, iné ponúkajú šťastný koniec.

„Fotenie je pre mňa často silný fyzický zážitok a zároveň spôsob, ako sa dostávam bližšie k sebe a v konečnom dôsledku aj k ostatným ľuďom. Práve pri autoportrétoch som objavila krásu času stráveného osamote v prírode. Vďaka fotografii sa dostávam na miesta, na ktoré by som sa inak nevybrala. Trávim na nich veľa času pozorovaním a premýšľaním.“ – Viki Kollerová v rozhovore s Janou Gombikovou pre Dokument Magazín.

A Girl Who Likes To Disappear (Dievča, ktoré rado mizne) je kolekcia aktov, v ktorej telo hravo splýva s prírodným prostredím. Časť tohto cyklu bola prezentovaná pod názvom NoBody na kolektívnej výstave s Tonom Stanom k projektu Body As Evidence (Telo ako dôkaz) uvedená v Múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici v roku 2015. Na výstave vytvorila odľahčený dialóg – hranie sa na schovávačku s divákom. Snaží sa tak dekonštruovať často sexualizované vnímanie aktu a nasmerovať diváka k tomu, aby videl vrodenú nevinnosť nahej ľudskej podoby. Názov tejto série je odvodený od článku „The Huffington Post“ o Vikinej práci – „A Girl Who Tried To Disappear (Dievča, ktoré sa pokúsilo zmiznúť)“, ktorú napísala reportérka z oblasti umenia a kultúry Priscilla Franková v roku 2016.

Zo začiatku boli postavy na Vikiných kompozíciách v plenéri malé, vyzerali, akoby boli ohromené silou a veľkosťou prírodného prostredia. No čím viac fotí, tým viac vidí posun k istej harmónii. Aj keď samotný proces nie je vždy pohodlný, snaží sa do tejto nepohodlnosti vniesť pokoj a uvoľnenie. Jej fotografie dokážu ľudí istým spôsobom senzibilizovať. Keďže sa v dnešnej dobe veľa hovorí o klimatickej kríze, Viki dúfa, že jej fotky dokážu ľahko komunikovať, ako úzko sme prepojení s prírodou. Práve v nej cíti tú najväčšiu silu, najväčšiu čistotu a je pre ňu absolútnym dobrom.

V roku 2020 vybralo Fotografiska Museum jedenásť diel z Vikinej najväčšej série Silver Island (Strieborný ostrov) na výstavu NUDE, ktorá bola prvýkrát otvorená v Štokholme v roku 2021 a neskôr sa presunula do múzeí v New Yorku a Berlíne. Výstava s podtitulom – The Naked Body In Contemporary Photography ukazuje umelkyne, ktoré skúmajú akt zo ženskej perspektívy. Ide o putovnú výstavu, ktorá predstavuje diela 30 umelkýň z 20 rôznych krajín, ktoré spochybňujú tradičné konštrukty politiky tela. Prostredníctvom rozmanitej škály kreatívnych prístupov umelkyne skúmajú zložitosť zobrazovania nahoty v umení – a spochybňujú historické obmedzenia, ktoré sú s tým spojené.

Fotografie zo série Silver Island sa zrodili v členitom teréne na úpätí Krétskych bielych hôr (Cretan White Mountains, Lefka Ori), kam Viki prvýkrát zavítala v lete 2019. Keď sa vo februári 2020 vrátila na Krétu, prvá vlna pandémie koronavírusu ju našťastie uväznila na ostrove a nakoniec ju prinútila stráviť viac ako štyri mesiace túlaním sa v rokline Aradena a jej okolí. Väčšinou samú so statívom a fotoaparátom. V porovnaní s jej predchádzajúcou tvorbou je v tejto sérii cítiť novoobjavená túžba po harmónii v tom, čo vzišlo z nečakane dlhej izolácie v tejto riedko obývanej časti ostrova. Zdá sa, že ako ľudská bytosť už nie je uväznená alebo ohromená nesmiernosťou prostredia, ale je jeho prirodzenou súčasťou. Nájdením pohodlných póz na nepohodlných miestach a napodobňovaním tvarov geologických útvarov a stromov pozýva diváka, aby videl človeka, reprezentovaného fyzickým telom v jeho sile aj zraniteľnosti, ako dokonale zapadajúce do všeobjímajúcej drsnosti prírody. Vzďaľuje sa tak od zobrazenia ľudského boja, ktorý je tak silne prítomný v celej jej predchádzajúcej tvorbe.

Skúmanie možností, ako vytvárať nečakané vzťahy so živou aj neživou prírodou, je pre tvorbu Viki Kollerovej za poslednú dekádu nosné. Na pozadí monochromatických zrastov ľudského tela a prírodného prostredia cítiť túžbu niekam patriť, doplniť to, čo chýba, a nakoniec sa úplne stratiť v splynutí nezlúčiteľného. Médium fotografie jej umožňuje vytvárať surreálne scény, ktoré sú prekvapivo pevne zasadené v realite. Performatívnym prístupom sa diela stávajú osobným záznamom živelného spoznávania sveta, v jeho najčistejšej, prirodzenej podobe. Dôkazom toho je aj aktuálna výstava Kameň ó Lom, ktorá vznikla pre galériu ATELIER XIII.

„Kameň ako pomaly sedimentovaný čas. Lom ako miesto, do ktorého špecifického časopriestoru agresívne zasiahol človek, aby z neho vyťažil v čo najkratšom čase čo najviac materiálu. Odpáliť, nalámať, naložiť, odviezť, spracovať, opustiť. Turisticky neveľmi atraktívna prírodná pamiatka, lom na okraji Bratislavy, odráža hybridizáciu prírodného s umelým prostredníctvom nenávratných zmien po ľudských zásahoch v rámci štruktúry tohto bohatého náleziska granodioritu“

„Fotografka Viki Kollerová reflektuje na viacero rovín privlastnenia si tohto priestoru — na agresívnu ťažbu v minulosti, strach zo súčasného samozvaného strážcu zanechávajúceho výhražné odkazy v okolí, ale predovšetkým na svoje dočasné intervencie, v ktorých lom neinvazívne osídľuje vlastným telom. Kollerová po prvýkrát fotí ucelenejšiu sériu v plenéri na Slovensku, kde má divokosť o.i. podobu potagovaného skalného previsu. Odlišné kvality do jej fotografií prináša tunajšie dramatické svetlo — predovšetkým pri modulácii tela a okolia. Podprahovo znepokojujúce ostáva práve narúšanie prirodzených cyklov tohto miesta, nesúlad v prežívaní jeho rôznych časovostí. Ticho, ktoré láme každé stupnutie na vetvičku či zanadávanie po potknutí sa o zabudnuté betónové závažia obrastené machom. Kollerovej prerastanie a načúvanie krajine je v tomto prípade plné paradoxov: je láskavé, ale aj plné vnútorného napätia, sprostredkúva humorné aj zádumčivé kompozície. Jej fotografie sú starostlivo naplánovanými momentkami, z ktorých vyžaruje atmosféra zlomu, narušenia, ale aj snahy o prehĺbenie, precítenie, vtelenie sa do nevyspytateľného lokálneho mikrokozmu, ktorý do seba prijal všetko navláčené z okolia a pritom nestratil nič na svojej majestátnosti.“ – autorka textu Miroslava Urbanová.

Viki nikdy nezverejňovala prvoplánovo pikantné fotky. Keďže jej boli akty často vytýkané, veľa riešila, či je to vlastne nutné a čo ju k tomu vedie. Časom sa začali ozývať ľudia, ktorí chceli kúpiť jej fotky. Neskôr však prišlo aj to, že chceli, aby im také fotografie urobila. Okrem toho, že sa venuje vlastným projektom, funguje aj ako remeselná fotografka vo viacerých žánroch (rodinná fotografia, portréty, svadby, reportáže a asi na poslednom mieste akty). Avšak, snaží sa to robiť po svojom, tak ako všetko iné. Na „komercii“ ju baví najmä spätná väzba, ktorú od ľudí dostáva. Je to práca s takmer okamžitým výsledkom a intenzívna výmena pozitívnej energie.

Viki svoje fotografie aj retušuje. Retušuje veci, pri ktorých má pocit, že by odpútali pozornosť od zámeru, ktorý chcela dosiahnuť. Snaží sa skôr upravovať zosvetľovaním alebo stmavovaním detailov, ako niečo vyslovene odstraňovať. Výhodou autoportrétu je, že pri ňom odpadnú vplyvy ďalších ľudí. Aj keď dobrá modelka by nemala fotografovi vnucovať svoje predstavy, no podvedome sa bude štylizovať do polôh, kedy vyzerá jej telo lepšie podľa subjektívnych štandardov. Môžu to byť napnuté špičky, neprirodzene zatiahnuté brucho alebo ponúkanie konkrétneho uhla tváre či polôh prstov na rukách. V angličtine sa to volá „model behaviour“. Keď sa Viki fotí sama, nevzniká napätie medzi jej predstavou a ňou samou. Jediné, čím sa môže cenzurovať, je kritické vnímanie svojho tela – disharmonické tvary, deformácie vyplývajúce z určitých polôh, ale aj zmeny, ktoré prichádzajú s vekom. Nepotrebuje ich odstraňovať, ale ani vyzdvihovať.

Jadrom voľnej tvorby Viki Kollerovej sú konceptuálne akty, často realizované formou autoportrétu. Jej fotenie je akousi manifestáciou vymanenia sa z rodinných, spoločenských a náboženských modelov, v ktorých vyrastala. Nahota sa nerovná erotike. Vidí v nej istú čistotu. Ukazuje človeka v jeho prirodzenosti a jednoduchosti, odkrýva jeho zraniteľné miesta. Vo voľnej tvorbe využíva takmer výlučne seba. Je to spôsob priamej sebareflexie. Fotografia má totiž potenciál odhaliť aj veci uložené hlboko v podvedomí, bežne podrobené autocenzúre.

◄ 1 2 3 ... 5 ►