Ak verejné priestory fungujú pre deti, fungujú pre každého

Dátum: 20.03.2023

Autor: Martin Brix

Sandra Štasselová študovala mestské plánovanie na Slovensku a v Holandsku. Po štúdiu sa vrátila do Bratislavy aby priniesla trocha z mestskej kultúry holandského veľkomesta aj k nám. Ako diplomovú prácu si na Slovenskej technickej univerzite vybrala tému nevyužívaných priestorov v Bratislave. Dostala nápad, že by tieto priestory mohli ľudia z blízkeho okolia využiť ako susedské komunitné záhrady. V roku 2012 založili s priateľmi OZ Vnútroblok a o pár mesiacov už fungovala záhrada na Sasinkovej ulici v Bratislave. Podporu sociálneho potenciálu miest považuje za zásadnú a absentujúcu stratégiu v Bratislave. Po návrate domov, začala pracovať v treťom sektore a aktívne sa zapájať do spoločenského diania. Sandra Štasselová je urbanistka, ktorá je dnes súčasťou Metropolitného inštitútu Bratislavy (MIB) v Sekcii tvorby mestských priestorov.

Sandra s manželom sa za prvé týždne života v Holandsku cítili sociálne opustený. Za domom, kde žili našli záhradu, kde záhradkárčili ich susedia. Tam získali sociálny kontakt a toto sa im zapáčilo. V Bratislave sa pokúsili urobiť takúto záhradu na súkromnom pozemku.Sandra je spoluzakladateľka Vnútrobloku, experimentálnej platformy zaoberajúcej sa dynamikou sociálneho a fyzického priestoru v meste. Vnútroblok založili ešte v roku 2012 mladí Bratislavčania, ktorým nie je ľahostajný ich životný priestor. Podnikali kroky na zmapovanie a rozvinutie potenciálu mestských priestorov. Vo Vnútrobloku stála Sandra pri zrode projektu Mobilné záhrady a po megaúspešnej prvej sezóne projektu sa začala venovať experimentovaniu s podporou lokálnej ekonomiky a umelcov, podporou kultúrnych aktivít, ktoré majú potenciál rozprúdiť sociálny a ekonomický život. Sandra verí, že dobrý verejný priestor potrebuje dobrých ľudí.

Mobilné záhrady sú priestor, kde sa susedia stávajú komunitou, kde nevyužívané mestské pozemky ožívajú a začleňujú sa späť do mentálnych máp ľudí. Produktívny priestor, v ktorom ľudské vzťahy, pôda, vzduch a svetlo sú kapitálom. Mobilné záhrady sú sieť záhrad, ktoré dočasne zužitkovávajú nevyužívané pozemky v meste. Projekt stojí na myšlienke dočasného využitia priestoru v čase, kým jeho majiteľ začne na svojom pozemku stavať či kým ho predá, na spájanie ľudí – susedov. Ako priestor emancipácie susedských komunít, angažovania jednotlivcov do premeny ich okolia. Susedia, dobrovoľníci, záhradkári nadobúdajú praktickú pozitívnu skúsenosť s tým, že toto je vlastne ich mesto a záleží hlavne na nich, ako sa ku nemu postavia.

Určité obdobie života Sandra venovala materskej dovolenke a veľkú časť svojho času trávi testovaním bezbariérovosti bratislavských verejných priestorov (s malou dcérou v kočíku) a invenčnosti ihrísk a parkov (so starším synom, ktorý miluje vodu a stavebné stroje). 

„Je dosť absurdné, že sa v Bratislave rozhodujeme, kam zobrať dieťa na výlet, podľa toho, nakoľko bezbariérová je zastávka MHD. Rovnako, ako je absurdné nemôcť prejsť po chodníku, lebo na ňom parkujú autá. Alebo nemôcť prejsť cez priechod pre chodcov s dvomi deťmi, lebo šoféri sa tvária, že vás nevidia.“

Sandra žila v Amsterdame a v najbližšom parku pri ich byte bolo ihrisko, kde sa deti mohli hrať v blate, na potôčiku bola drevená plávajúca plošina, na ktorú sa dalo postaviť a posúvať sa pomocou motúza. Potôčik bol hlboký len po kolená, no bolo to veľmi zábavné. S manželom boli vtedy ešte bezdetní, no dokázali sa na tomto mieste hodiny zabávať tak či tak. Niečo také chýbalo Sandre aj v Bratislave – invenčné ihrisko, kde sa deti môžu zašpiniť, trochu experimentovať, nadchnúť sa a snažiť sa zistiť, ako veci fungujú. Bratislavské ihriská sú stavané akoby pre rodičov, ktorí môžu civieť do smartfónov a mať istotu, že dieťaťu sa nič nestane. Ani zábava nie.

„Dobrý verejný priestor je taký, kde pobehujú smejúce sa deti, na lavičkách sa rozprávajú cudzí ľudia a na ovládanie invalidného vozíka či kočíka vám stačí jedna ruka.“ Na Bratislave Sandru hnevá veľa vecí. Chce tu však žiť a tajne túži, že aj jej deti by sa tu mohli rozhodnúť ostať a možno vychovávať ich deti. A aj to bol jeden z dôvodov prečo sa Sandra začala aktívne venovať týmto témam a stala sa v tíme Metropolitného inštitútu Bratislavy projektovou manažérkou projektu Ulice pre deti.

„Územie slobodného pohybu detí malo dve generácie dozadu veľkosť celej štvrte, dnes by sme svoje deti pustili samy možno len vo vnútrobloku.“ konštatuje Sandra. Keď mala osem rokov, mala veľa slobody voľne sa pohybovať po jej susedstve. Chodila sama do školy, sama ku starým rodičom na druhý koniec štvrte. Bez dospelých sa chodili s kamarátmi kúpať do rieky. Územie, na ktorom sa mohla túlať, malo asi 100 hektárov. S nostalgiou (a určite aj spomienkovým optimizmom) sa teraz pozerá na lúky a polia, na ktorých spoločne s kamarátmi a kamarátkami vyšľapávali chodníčky vo vysokej kukurici či modro kvitnúcom ľane, hľadajúc bunkre nepriateľskej bandy z vedľajšej ulice.

Určite aj iné detstvá sú plné podobných zážitkov. Chodníčky medzičasom vyasfaltovali, za betónovými plotmi parkujú veľké autá a deti, ktoré tu vyrastajú, majú už asi trochu iné detstvo. U rodín, ktoré už viac generácií žijú v Bratislave, Sandra zisťovala, ako sa menila ich sloboda pohybu, keď boli osemročné deti a kam môžu ísť ich deti. Jej malý výskum ukázal, že sloboda detí v Bratislave sa rapídne zmenšuje a z niekoľkokilometrového okruhu pre túlanie sa dnes deťom stáva uzatvorený dvor bytovky, na ktorý mama pozerá z okna. Prečo je to dôležité?

Deti potrebujú pohyb a slobodu, aby boli zdravé, aktívne a nezávislé. Dnešné deti majú pritom menšiu slobodu pohybu ako ich rovesníci v minulosti. To ich oberá o prirodzené sociálne interakcie a rozvoj ich sociálnych zručností.

Metropolitný inštitút Bratislavy spolu s Magistrátom hlavného mesta Bratislavy rozbehol projekt Ulice pre deti, ktorý má zlepšiť bezpečnosť ulíc v okolí škôl a vrátiť deťom vyrastajúcim v Bratislave slobodu pohybu po svojich susedstvách. Cieľom projektu je zvýšiť percento školákov, ktorí chodia do školy pešo, na bicykli alebo verejnou hromadnou dopravou a pripraviť pre to podmienky na uliciach nášho mesta. Projekt reaguje na súčasnú situáciu, kedy stále viac detí vozia rodičia do školy autom, a to aj napriek tomu, že bývajú v jej blízkosti. Cieľom projektu je rovnako tak zlepšiť povedomie detí o pravidlách cestnej premávky a informovať ich o mobilite s dôrazom na pešiu chôdzu.

Projekt Ulice pre deti odštartoval pilotnými aktivitami v mestskej časti Rača na vybranej Základnej škole Tbiliská, ktorú navštevuje 830 detí. Škola sa nachádza na ulici spravovanej priamo hlavným mestom, susedí s rezidenčnou zónou a dopravná situácia pred ňou je každé ráno náročná. „Rodičia vozia svoje deti do školy autom najčastejšie z dvoch dôvodov – buď bývajú ďalej od školy, alebo majú strach nechať ísť svoje dieťa do školy pešo. Druhý spomenutý dôvod však vytvára cyklický efekt, kedy deti, ktoré by mohli chodiť do školy pešo, sedia v aute a sú súčasťou dopravnej zápchy. V Bratislave pritom nie je problém riedka zástavba škôl – z dostupných dát vieme, že až 95 percent obyvateľov Bratislavy býva menej než 15 minút od najbližšej základnej školy. Rôzne výskumy pritom preukázali, že deti, ktoré chodia do školy pešo, sa viac hýbu, vytvárajú si lepšie sociálne kontakty a získavajú cenné podnety, vďaka ktorým z nich vyrastú zdravé, aktívne a sebestačné osobnosti,“ vysvetľuje Sandra Štasselová, projektová manažérka projektu Ulice pre deti s tým, že až 56 % z oslovených rodičov by od vozenia detí do školy autom upustilo, ak by sa zlepšila dopravná situácia v okolí školy. To je aj cieľom projektu, aby bola Bratislava mestom, kde budú mať prednosť deti a opäť dosiahnuť to, čo kedysi fungovalo úplne bežne – aby deti chodili do školy spolu s kamarátmi.

MIB na projekte spolupracuje aj s externými expertmi na dopravu, kvalitu ovzdušia či funkčný urbanizmus. Medzi odborníkmi je napríklad dopravný expert Květoslav Syrový, ktorý je autorom mnohých úspešných projektov upokojovania dopravy, vrátane riešenia školských ulíc v Prahe. Rovnako zahraničný architekt Simon Battisti, ktorý radí hlavnému mestu Albánska, ako deťom zlepšiť život v mestskom prostredí.

„Ak chceme zlepšiť kvalitu života detí v meste, musíme urobiť všetko pre to, aby sa mohli opäť pohybovať, hrať či túlať po svojich susedstvách. Je to výzva pre mestá, urbanistov, architektov, developerov, rodičov a celú spoločnosť.“

1 2 ... 5 ►