Novinky
Narodili sme sa dole hlavou
Dátum: 10.06.2024
Autor: Martin Brix
Ako dieťa si po večeroch často kreslil. Aj keď bol jeho otec vojak z povolania, paradoxne takisto si rád kreslil, najmä surrealistické motívy. Na základnej škole si talent mladého Samuela všimla učiteľka výtvarnej výchovy, do ktorej bol doslova zaľúbený. Keďže vyštudovala strednú umeleckú školu v Kremnici, istým spôsobom ho ovplyvnila.
Pri rozhodovaní, kam ďalej na školu, napokon vyhrala práve Škola umeleckého priemyslu (ŠUP) v Kremnici. Predstava stereotypného života ho doslova desila. Na ŠUP-ke študoval odbor rytec kovov a užíval si naplnený umelecký život. Škola ho predovšetkým naučila, ako môže o živote a ľuďoch premýšľať inak. Fungovali v nej systémom monarchie a pedagógovia ich viedli k tomu, aby dokázali spoluexistovať ako kolektív. Volili si spomedzi seba zástupcov a s tým sa spájali aj nezabudnuteľné akcie. Chodili napríklad pochovávať mamuta a viedli imperátorské boje monarchistov proti republikánom.
Hoci sa narodil v Bojniciach, vzhľadom na otcovo povolanie strávil detstvo na vojenskej základni v lesoch za Banskou Štiavnicou v dedinke Močiar. V jedenástich rokoch sa napokon s mamou presťahoval do dedinky Sebedražie pri Prievidzi. Neskôr odchádza na strednú školu. V Kremnici strávil štyri podnetné roky a do života mu vstúpila aj prvá láska. Na obzore sa zjavila ďalšia žena, ktorá ho neskôr ovplyvnila v jeho ďalšom umeleckom pôsobení. Samo si uvedomuje, že ženy mali vždy istý vplyv v jeho dôležitých životných medzníkoch. Možno je to aj tým, že jeho mama je silná osobnosť, ktorá má v sebe veľa bezpodmienečnej lásky. Neustále viedla Sama k láskavosti. Neskôr sa podľa vzoru vtedajšej priateľky rozhodol pre štúdium na Fakulte umenia Ostravskej univerzity. Spočiatku študoval v ateliéri voľnej grafiky pod vedením Marka Sibinského. Ostravské obdobie bolo v tvorbe Sama skôr klasické, temné až depresívne. V tom čase inklinoval k dielam výtvarníkov Klužskej školy (pozn. Figuralisti, ktorí väčšinou vychádzali z fotografie a svojou tvorbou ju expresívne deformovali. Napriek tomu však zostávali verní zobrazeniu reality.), ktorých charakterizovala generačná beznádej. Prostredie Ostravy atmosfére jeho obrazov ani ich farebnosti nepomáhalo. Kedysi oceľové mesto s baníckou identitou ovplyvňovalo aj Samove nálady. V tom čase riešil najmä osobné témy, svoje detstvo a vzťahy.
Časom pocítil potrebu odbočiť od osobného. V jednom momente si povedal, že už stačí a je čas ísť ďalej. Nie je nutné donekonečna sa vracať k minulosti. Vždy chcel maľovať výraznými farbami, no nikdy mu to nešlo. Zrazu ich začal používať, akoby sa chcel prostredníctvom farieb doslova vykričať. Neraz bol za to v umeleckej obci kritizovaný. Počas ostravského pôsobenia prišla ročná stáž v poľskom Krakove a neskôr odchod do Prahy. Na Akadémii výtvarných umení v Prahe sa v ateliéri maľby IV začal intenzívne venovať maľovaniu pod vedením profesora Martina Mainera. Po ňom viedli ateliér Marek Meduna a Peter Dub. Dnes mladý umelec Samuel Kollárik žije a tvorí v Prahe. Jeho ateliér sa nachádza neďaleko centra mesta medzi Vysočanmi a Libňou v starej budove bývalej továrne, kde pôsobí viacero umelcov.
Samuel Kollárik je absolventom pražskej Akadémii výtvarných umení v ateliéri Maľba IV pod vedením Marka Medunu a Petra Duba. Venuje sa maľbe, v ktorej tematizuje minoritné skupiny hnutia skinheads (konkrétne ich odnoží R.A.S.H. a S.H.A.R.P., ktoré sa vymedzuje voči rasovej neznášanlivosti a kde je násilie sprievodným prvkom obrany antinacizmu). Pre tieto kontroverzné námety používa špecificky výraznú farebnosť, moduláciu i deformáciu figúry a skrz mikro príbehy v námetoch stvárňuje okrem násilia aj – často nečakanú – emočnú vrelosť, ktorú privádza až k absurdnému vyzneniu. V kompozíciách prelína reálnu perspektívu s miešaním prvkov v zmenenom meradle, vybranými prvkami zdôrazňuje práve charakteristické atribúty tematizovaných sociálnych skupín, ktoré sú ale väčšinou niečím znepokojujúce – a to či už farebnosťou, mierkou alebo modifikáciou. Vkladaním špecifických iracionálnych prvkov vytvára svoj rozpoznateľný vizuálny štýl a zároveň témy, ktoré sú pre neho osobne pálčivé, stavia do odľahčeného poľa, v ktorom sa s nimi lepšie vysporiadava ako samotný autor, tak aj divák. Jednotlivé námety môžu vyznievať humorne, častokrát na hrane, keď divák sám presne nevie, ako veľmi je situácia v obraze závažná alebo komická. Toto Samuelovo balansovanie je špecifickým napätím, ktorým vkladá do svojich diel až absurdnú náladu a ktoré zo Sama robia autora vážnych tém na hrane absurdity aj komična.
Samuel sa vo svojej práci v posledných rokoch zaoberá možnosťami zobrazovania archetypálnej maskulinity. Je to preňho proces rovnako ako maľba samotná. Špecificky ho zaujíma pôvod mužských vzorcov, ich prejavy a miesto v súčasnej maľbe. Jedným z jeho charakteristických prístupov je istá forma karikatúry alebo sarkazmu, ktorá hrá mediačnú rolu v prípade komunikácie s divákom ale aj rolu významovú v pokusoch o poľudštenie čŕt antihrdinu. Je prítomný infantilizmus, romantizujúce tendencie, práca s gýčom, zámerná anatomická deformácia, narácia a istý druh literatúry v obraze. Cieľom je modularita zjavných symbolických nedostatkov v obraze, ktorý by mal byť ideálne chápaný ako asociačné pole.
Samuelovu tvorbu si bližšie predstavíme cez tri nedávne alebo aktuálne projekty a výstavy.
Na výstave Softener (2023; Café radost v Domě Radost, náměstí Winstona Churchilla 1800/2, Praha, Česká republika; kurátorka: Bára Alex Kašparová) Samo predstavuje zmenu vo svojom maliarskom prejave za posledného pol roka – hoci stále zobrazuje špecifické mužské figúry, dochádza u nich k určitému „zmäkčeniu“. Na to odkazuje samotný názov výstavy a ono zmäkčenie naraz ukazuje archetypy maskulinity ako mohutnej bytosti s krehkou nevedomosťou, s ktorou sa strácajú v ďalšej životnej etape. Kontrast mohutnosti vo fyzične a krehkosti v duševnom rozpoložení tak nadobúda absurdné rozmery hodné poľutovania, ale zároveň aj spolupatričnosti a snáď aj ľahšieho pochopenia bytosti ako takej, bez ohľadu na štylizáciu či príslušnosť.
Príbehy predstavené vo vystavených obrazoch vťahujú diváka do pohľadu na bytosti, ktoré sú karikované do tak absurdného vyznenia, že divák pocíti skôr súcit než súdenie. Odpočinok v obraze s názvom „Grass used to be greener“ necháva muža spočinúť medzi výkalmi, injekčnými striekačkami a prezervatívmi natoľko spokojne, že by v taký bezstarostný odpočinok divák neveril, keby ho namaľovaný skutočne nevidel. Iný obraz predstavuje dej ďalšieho absurdného kontrastu obrovského mužského tela ublíženého hrou s detskou pištoľkou. Napriek tomu, že sú zobrazované námety v absurdnom vyznení, nejde už len o humorné karikovanie i zosmiešňovanie, ale aj o nazeranie pod matériu, v ktorej sa skrýva ľudskosť. Kollárikova aktuálna tvorivá etapa tak od nevyberavého sarkazmu pristupuje na proces zmäkčovania – teda prijímanie, snahu pochopiť a snáď aj odpustiť a pomôcť tomuto stratenému segmentu mužských bytostí nájsť miesto vo svete nekarikovaných rozmerov. (Autorka textu: Bára Alex Kašparová)
Vďaka svojmu obrazu Narodili sme sa dole hlavou (We were born upside down) získal druhé miesto v rámci ocenenia Maľba 2022, ktoré každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB. Tým sa spolu s Jánom Bátorekom a Martinou Červenkovou zaradil medzi najlepších maliarov nastupujúcich generácií.
Debutant súťaže Samuel prezentoval jasne ukotvený a vymedzený autorský program. V čase, kedy sa v ostatných rokoch akosi „prednostne“ riešili a riešia „ženské otázky“, problémy a témy je zaujímavé, ale aj potrebné vidieť ich dnes menej prítomný, no dôležitý protipól. Jasne to dokumentuje aj finálová maľba We were born upside down / Narodili sme sa dole hlavou (2022). Samuel prekvapivo spodobuje nečakaný archetyp – maľuje skinheada ako druh antihrdinu. Jeho prebujnelú maskulinitu otáča dole hlavou. Stojka nám razom ponúka iný pohľad na situáciu, poskytuje zmenenú perspektívu. Samuel svojho protagonistu ukazuje postaveného naopak, zasadeného vo fiktívnom „východeurópskom“ betónovom prostredí, ktoré ozvláštňujú nejasné levitujúce atribúty.
Samuel výstavu Bad religion (2024; ATELIER XIII, Panská 245/13, Bratislava, Slovenská republika; kurátor: Martin Fišr) mediálne nekomplikuje. Predstavuje figurálne maľby, ktorým dominujú mužské postavy. Obrazy sú to, aj bez komiksových bublín, veľmi ukecané a majú s komiksmi a animákmi veľa spoločného. Deformované, až karikované mužské postavy, hory mäsa a svalov vrátane všadeprítomných symbolov esteticky ťažia z tejto vetvy popkultúry. Sledovanie nefunkčných tiel navodzuje zmes pocitov, od pobavenia po hororové zhnusenie. K zodpovedajúcemu čítaniu nájdeme kľúč pri bezcieľnom sledovaní sociálnych sietí. Ale zároveň s veľmi nahlas pustenou televíziou. Nerušené čítanie je nemožné.
Autor sa výstavou čelne obracia k priestoru, kde sa stalo normou prenasledovanie politických odporcov. Pod rúškom karikatúry predstavuje nepekný portrét spoločnosti. Pretože pravdu už píšu hlavne tí, čo hlasnejšie kričia. Práve teraz tí, čo chcú späť istoty stredoveku. Ale s hoaxnetom. V ich uvažovaní je čierna iba valérom bielej. Populizmus je predovšetkým obchod so strachom. V poslednej dobe sa zdá, že obchodníci našli zlatú žilu.
Výstava neponúka jedno jasné čítanie. Neukazuje vinníkov ani obete (nie sú skarikovaní muži na obrazoch vlastne oboje?). Ide o vyrovnávanie sa so svetom, ktorý sa vôbec nemení k lepšiemu, a nakoniec sa v ňom jednoducho rozpustíme. Toxická maskulinita neobratne schováva krehkosť a fragmenty duše. Ranení incelovia tiež plačú. Ale iba sami nad sebou. Dojatí nespravodlivosťou celého sveta. Ženy im okrem sĺz odopreli všetko. Samuel tancuje s ghoulmi na párty, kde sa oslavuje koniec sveta. Mŕtvi možno ešte nevstávajú z hrobov, ale živí už majú predplatený lístok do pekla. (Autor textu: Martin Fišr)
Samuel má za sebou takmer dve desiatky vlastných výstav a veľa spoločných. Vystavoval napríklad v pražskej Trafo Gallery, ale aj pod záštitou The Chemistry Gallery. Počas zahraničných rezidencií vystavoval v poľskom Krakove i vo švédskom Štokholme. Jeho obrazy sú zastúpené v niekoľkých súkromných zbierkach hlavne v Českej republike.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
